Na náročných expedíciách si môžeme pomôcť len sami

Autorka: Dana Závadová, Pravda.sk, 05.12.2011

Závislosť je choroba, no Pavol Barabáš, režisér dokumentárnych filmov a cestovateľ, si nemyslí, že je na adrenalíne závislý.

"Vážne nie. Ja som opatrný človek, nikdy nejdem do rizika, všetko musím mať vopred premyslené."

Ak je závislosť nutkanie, že niečo musí okamžite alebo v blízkej dobe mať (inak bez toho nemôže existovať), tak vraví, že je závislý na inverzii v Tatrách. „Keď sú štíty nad oblakmi, som najšťastnejší, keď sa dívam na more zhora. To je moja závislosť! Ale riziko nevyhľadávam, skôr naopak. Mám rešpekt z výšok, z nebezpečenstva, som opatrný človek," zopakoval.

Aj v prípade expedície Trou de Fer, na základe ktorej natočil film, bolo vopred všetko do detailov premyslené. Natáčalo sa v tropickom pralese Réunion v Indickom oceáne. Piati kamaráti v ňom zdolali najťažší kaňon sveta.

Dôležitou súčasťou každej jednej expedície, bez ohľadu na to, či smeruje do extrémnej horúčavy alebo mrazu, je dobre vybavená lekárnička. Obsahuje bežné cestovateľské lieky, pričom základom sú lieky na hnačky a horúčky. Pri kaňoningu bolo potrebné myslieť aj na iné úrazy, lebo pomôcť v kaňone si môžete len sami.


„Potrebovali sme šicie potreby, v prípade tržných rán, až po injekcie, ktoré sa pichajú priamo do srdca, keby bolo najhoršie," vysvetlil P. Barabáš, ktorý pred expedíciami vynechá očkovanie, ak sa dá.

„V minulosti som už nejaké absolvoval a dnes už mnohé choroby poznám a viem, ako zvládnuť - napríklad maláriu. Samozrejme, je na každom jednom človeku, ako k tomu pristupuje. Mne sa osvedčilo mať pri sebe lieky a rýchlo diagnostikovať chorobu."

Najhoršie, čo doposiaľ Pavla Barabáša na jeho potulkách svetom postretlo, bol pád z kmeňu do bažiny na Novej Guiney. Poškodil si pri ňom meniskus, s ktorým musel dva týždne v silných bolestiach „pochodovať", aby sa dostal z džungle. „Každý deň som musel koleno bolestivo rozhýbať, nemohol som predsa chcieť od nosičov, aby ma niesli, keď vážili o polovicu menej ako ja. Doma ma čakala operácia kolena a myslím, že vtedy som si povedal, že už cestovať nebudem..."


Na otázku, či máva väčší strach z prírody alebo z ľudí, Pavol Barabáš odpovedá: „Psychicky náročnejšia ako expedícia Trou de Fer, bola pre mňa expedícia do konžského pralesa, kde sme hľadali malých Pygmejov. Prebiehali sme územiami, ktoré ovládali polovojenské skupiny - keby nás chytili, z ich väzenia by sme sa ťažko dostali."

Čo si však z Konga priniesol, bola záhadná choroba. „Mal som fľaky po celom tele, vyzeral som ako leopard a napuchnuté mozgové blany. Keďže som priletel v piatok poobede, na infekčnom som nenašiel žiadneho lekára, no problémy našťastie po troch dňoch zmizli, a tak som sa nikdy nedozvedel, s čím moje telo zápasilo. Podstatné je, že sa s tým imunitný systém vysporiadal."

Aj blízko k smrti už režisér bol a nie raz. Paradoxne však tieto pocity okúsil doma na Slovensku. „Nebezpečenstvo častokrát číha na dobre známych miestach, kde si človek nemyslí, že sa mu môže niečo stať. Pretože na expedícii máme všetky zmysly napnuté a dávame pozor na každý krok."


Pri nakrúcaní najnovšieho filmu o najkrajších tatranských štítoch vystúpil prednedávnom vo Vysokých Tatrách na dvadsiatypiaty štít za túto jeseň. Pochvaľoval si, ako mu to ide. Pri poslednom zostupe však spadol a poškodil si koleno aj členok. „Sústredenie opadlo a hneď sa mi to vypomstilo. Toto sa na expedíciach stať jednoducho nemôže," myslí si Barabáš.

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku24. 1. 2011, 09:37