V nadväznosti na Festival horských filmov v Žiline prijal slovenský dokumentarista Pavol Barabáš (48) pozvanie na diskusné fórum s názvom Farby môjho života. V sobotu 15. marca ho usporiadala Nadácia 21. storočia. Práve v rámci tohto podujatia vznikol rozhovor, v ktorom autor mnohých ocenených filmov hovorí o svojom vzťahu k životu v horách, cestách na najexotickejšie miesta na svete, ale aj o tom, čo v skutočnosti znamená priateľstvo v situáciách, kedy sú ľudia odkázaní len sami na seba.
Na vašej internetovej stránke je motto: „Choď tam, kam chceš ísť", odkedy sa ním riadite? Je aj vašou životnou filozofiou?
Túto filozofiu, ktorú som si vzal do vienka svojho života, som možno získal na horských chatách vo Vysokých Tatrách. Robil som tam niekoľko rokov počas štúdia na strednej a vysokej škole nosiča. Strávil som tam osem, alebo deväť sezón, ale nestalo sa mi, že by som nejakú „vynášku" na chatu nedoniesol. Toto mi dalo do života filozofiu, že čo človek začne robiť, to by mal aj dokončiť.
V jednom zo svojich rozhovorov ste prezradili, že nemáte rád cestovanie. Nevylučuje sa to s tým, čo robíte?
Niekedy rozmýšľam nad tým, prečo odchádzam do vzdialených krajín. Dospel som k názoru, ktorý sa dá možno prirovnať k tomu, keď sa veľa ľudí teší jedenásť mesiacov v roku na to, že pôjdu na dovolenku. Ja sa jeden mesiac, keď som na expedícii, teším na jedenásť mesiacov, počas ktorých budem doma. To je asi ten rozdiel.
Dá sa povedať, že na svojich cestách hľadáte pokoj, že sa odstrihnete od sveta, v ktorom žijete väčšinu roka? Alebo sú tam okrem objavovania a filmovania aj nejaké ďalšie ciele?
Ešte v mladosti som sa charakterizoval, že som „chodiaci človek". Chôdza je niečo podobné ako meditácia. Myslím si, že veľa ľudí medituje a ani si to neuvedomuje. Množstvo náboženstiev berie púte ako súčasť bohoslužieb, či meditácií. Ľudia chodia do fitness centier na stacionárne bicykle, či bežiace pásy, ale aj to je určitá forma meditácie. Mozog sa vypne a človek sa sústredí na bezmyšlienkový stav. Moje expedície sú o tom, že ideme peši, sme mimo rôznych civilizačných vymožeností a je tam čas aj na rozjímanie.
Dokázali by ste pomenovať vaše pocity pred výpravou, počas nej a po návrate?
Na cestu sa vždy teším, pretože som človek, ktorý je väčšinou v strižni, robí s technikou a technológiami. Naša spoločnosť je jednoducho taká, vtiahne vás do svojho kolobehu rôznych povinností, napríklad poistiek. Zoberte si, koľko času miniete len na to, aby ste si platili rôzne poistky. Aspoň v mojom prípade je to veľké množstvo. Pritom, keď idem na cesty, tak sa nepoisťujem. Keď človek začne mať strach z toho, kam ide, tak sa nikam nedostane. Cesty sú pre mňa tým, že niekam odídem, vezmem si len to, čo sa mi zmestí do batohu a pekne si zas urobím poriadok v rebríčku hodnôt. To, čo je vzácne sa prejaví veľmi jednoducho. Napríklad, keď sa vrátim domov z cesty po Afrike a otočím vodovodným kohútikom, tak sa veľmi teším, že tečie krásna, čistá voda. Pritom je na svete toľko štátov, kde je množstvo detí, ktoré čistú vodu nikdy neochutnali. Veľmi sa teším, že žijem v krajine, v ktorej žijem.
Strach je prirodzenou súčasťou života. Určite vás sprevádza aj na cestách. Ide u vás o takzvaný „želaný strach", ktorý sa spája s adrenalínom, kvôli ktorému to vy a iní nadšenci robíte? Ako je to vlastne s tým strachom v skutočnosti?
Veľa ľudí si asi myslí, že na expedíciách máme nejaký strach, alebo že tam zažívame vyslovene „adrenalínové" situácie. Podľa mňa je to podobné, ako keď ide ktokoľvek na dovolenku a tam zažije nejaké príhody. Skúsenosti, ktoré človek má ho naučia rôzne situácie riešiť. Pri cestovaní v kolektíve je dôležité, aby tento fungoval ako jeden zohratý „stroj". Nemôžete sa báť sám za seba, zachraňovať život sám sebe. Musíte myslieť na celý tím, ktorý je s vami. Ak niekto začne byť egoistický, tak expedícia môže skončiť veľmi zle.
Ako je to potom v bežnom živote? Pomáha vám to lepšie selektovať ľudí?
Myslím si, že na expedíciách môžete spoznávať hory, mestá, ľudí, etniká, to je na tom to najkrajšie. Ľudia dávajú všetkému rozmer a život. Mojím dobrým kamarátom je Peťo Valušiak. Viem, že sa na neho môžem spoľahnúť v každej extrémnej situácii. To sú devízy, ktoré sa nedajú nijako zaplatiť. V extrémnych podmienkach sa každý pred ostatnými „vyzlečie donaha". Prichádzajú situácie, keď sa musíte podeliť o jedlo, náklad, pomôcť tomu, kto má menej energie. To je pre mňa to najhodnotnejšie. Ľudia, ktorých tam spoznám.
Určite je mnoho ľudí, na ktorých rád spomínate.
K tomu môžem povedať, že horská filozofia, ktorú som spoznal niekde na Orave, alebo vo Vysokých Tatrách, funguje vo všetkých horách na svete. Sami viete, že keď prídete do Tatier, tak zrazu začnete zdraviť neznámych ľudí, ste si tak nejako bližší. Čím ste vo vyšších polohách, alebo na odľahlejších miestach, tým viac to funguje. Ľudia vám dajú aj to posledné, dajú vám posteľ, najesť a nič za to nechcú. To je krásne poznanie.
Vaša posledná expedícia smerovala do Novej Guinei.
Guinea je špecifický, najväčší tropický ostrov, kde človek môže nájsť pod klenbou pralesa ľudí, ktorí sú dokonale ukrytí pred civilizáciu. Je to ostrov plný povier. Títo ľudia sa napríklad boja cestovať. Veria, že keď niekam prídete, tak spustíte kolobeh udalostí. To znamená, že keď vojdete do osady a niekto zomrie, tak ste to podľa nich spôsobili vy a zlo musí byť potrestané. Niektoré kmene sú ešte stále kanibali. Naozaj veria svojim poverám, preto vôbec necestujú medzi dedinami. Možno aj z toho dôvodu je tam zaznamenaných toľko rôznych jazykov.
Ako sa vy dorozumievate na svojich cestách? Či už v pralese, alebo napríklad vo vysokohorských dedinách v Nepále.
Keď sa človek chce dohovoriť, tak sa dohovorí úplne s každým. Keď sa niekto dohovoriť nechce, alebo sú tam nejaké antipatie, tak sa nedohovorí, aj keď má s tým druhým spoločný jazyk. Stačí mať otvorené srdce, tí ľudia to vycítia. Prírodní ľudia, hlavne v Novej Guinei, sú úplne jednoduchí. Buď si dobrý, alebo si zlý. Nič iné medzi tým nie je. Oni nepoznajú pretvárku, alebo nejaké pózy. Rovno povedia, čo je dobré a čo je zlé.
Ako si hľadáte témy pre svoje expedície? Na základe čoho sa rozhodujete, kam pôjdete a kam nie?
Niekedy je dobré mať dobrých priateľov, ale niekedy to až také dobré nie je. Priateľ vás niekedy nahovorí na takú totálnu hlúposť, že potom ľutujete, že ste sa nechali prehovoriť.
Čo nikdy nesmie chýbať, alebo čo nechýba, vo vašom batohu?
Väčšina ľudí si možno myslí, že my tie expedície pripravujeme nejako zodpovedne. Pravda je však taká, že večer predtým si povieme, že už by sme mohli začať niečo chystať. Ideme do supermarketu, niečo nakúpime a ráno odchádzame. Raz sme takto celá expedícia nakupovali a ja som nabral plnú igelitovú tašku cesnaku. Pýtali sa ma, čo budeme robiť so šiestimi kilami cesnaku, ale nakoniec sme ho celý zjedli. S cesnakom sa dá jesť asi všetko a ja by som bez cesnaku na expedíciu nešiel.
Monika Janigová, Žilina.sk, 14.4.2008
Komentáre (0)