Kolmé skalné steny, tristometrové previsy, zlaňovanie do prepadnutého sopečného krátera a na jeho dne diera do podzemia. Trou de fer (Železná diera) - jeden najdivokejších kaňonov planéty. Pred pár týždňami ho zdolala skupina piatich kaňonárov.
Z expedície sa im podarilo nakrútiť film. Je to dobrodružné svedectvo o zdolávaní extrémneho kaňonu, ktorý doteraz na vlastné oči videlo len asi 10 expedícii, no ale nie všetci mali to šťastie dostať sa z neho von... Ostrov Réunion v Indickom oceáne leží neďaleko známejšieho Madagaskaru. Na africké pomery je to moderný, civilizovaný ostrov, ktorý si však zachoval tú najdivokejšiu prírodu.
"Réunion je veľký len 40 krát 60 kilometrov a sú tam veľmi divoké hory. Na ostrove sú dve 3 000 metrové sopky - jedna stále aktívna a druhá, ktorá spí už 25 000 rokov. Práve tá sa kedysi po vychŕlení magmy prepadla do svojho vnútra, čím vznikli na jej povrchu kilometer hlboké prepadliny. V nich sa nachádza aj kaňon Trou de Fer," opisuje Barabáš.Oblasť je zároveň najdaždivejším miestom sveta - ročne tu na meter štvorcový spadne až 10 metrov zrážok! "Tu prší takmer každý deň, museli sme čakať na vhodný termín, kedy by sme sa strafili do dňa bez zrážok. Tri týždne sme trávili trénovaním v iných kaňonoch, abyaby sme sa zžili s terénom a prírodou. Museli si zvyknúť na ostru sopečnú skalu, ktorá predierala laná i spoznať neznáme rastliny, či môžu pri lezení udržať a alebo nie..."
Kilometer dolu
Po absolvovaní 13 najkrajších kaňonov ostrova sa konečne cítili byť pripravený na deň D. 5 členov expedície Miroslav Dušek, Jaroslav Holeček, Natália Borecká, Pavol Barabáš a Čech Martin Chroumal sa rozhodli zostúpiť do priepasti. Vzrušenie a obavy cítili všetci. Tento rok ešte kaňonom nikto neprešiel. V akom stave je po monzúne? Je priechodný? "Kaňon má najťažšie hodnotenie ABO+, čo zahrňuje najvyššiu technickú obťažnosť, najvyššiu vodnatosť, i expozíciu. Ročne prejde kaňon nanajvýš jedna expedícia. Celý prechod sme naplánovali na tri dni. Vedeli sme, že ak urobíme chybu, nikto nám nepomôže. Je v útrobách sopky a experti ho označujú za Everest medzi kaňonmi!", približuje obťažnosť ich cieľa Barabáš.Najprv museli mačetami presekať nepredstaviteľne hustú tropickú džunglu a zlaniť až kilometer dolu po kolmých, šmykľavých, vegetáciou porastených a previsnutých stenách kráteru. „Pod nami zívala obrovská priepasť.
Vodopády padali z hukotom vedľa nás a strácali sa kdesi v podzemí ," spomína na pocity na lane Barabáš. Každý z nich mal na sebe dva batohy s celkovou váhou asi 35 až 40 kg - na prechod týmto kaňonom brali dohromady 650 metrov lán špeciálne vyrobených na túto expedíciu. "Zlaňovali sme niekoľko stometrové previsy, pri zostupe sme viseli niekedy až 6 metrov od najbližšej skaly. Prvý išiel vždy Miro, mal pripravenú malú kotvičku , ktorú v previse musel hodiť do steny a ak zachytila, tak mal šancu pritiahnuť sa k stene. Keby sa mu to nepodarilo, musel by vyliezť späť po stometrovom tenkom lane visiacom v priestore. Vrátiť sa naspäť z kaňonu bolo však nemožné. Jediná cesta viedla dolu!" - ozrejmuje postup dokumentarista. Až neskoro v noci zostúpili na dno prepadliny, iba pár desiatok metrov nad vstupom do podzemia, kde Trou de Fer pokračovala. Pred vodnou triešťou sa ukryli pod obrovský balvan. Pred ohlušujúcim hukotom dopadajúcich vodopádov sa však ukryť nedalo. Nasledujúci deň ráno ich čakalo podzemie.
V diere
Do čiernej diery museli znova zlaňovať a na konci lana skočiť do neznáma - do hučiacej riavy, ktorá ich okamžite začala unášať preč kľukatým podzemím. "Z diery vychádza 4-kilometrový koridor, ktorého steny majú výšku tisíc metrov. Na niektorých miestach je však úzky iba pol metra, čo znásobuje silu vody. Keby začalo pršať, tak by nás tu jednoducho spláchlo. Toho sme sa obávali najviac. Z koridoru proste niet úniku."Spúšťali sa vodou, ktorá valila do neznáma. Nevedeli, čo je pred nimi. "Chránila nás iba prilba a neoprén, ale každý náraz o skalu bolo cítiť. Nad vodou nám pomáhala udržať sa aj batožina, ktorú nadnášali vodotesné barely." Aj priamo v kaňone museli mnoho nebezpečných úsekov zlaňovať. Napriek vypätým situáciám Barabáš nezabudol na svoje poslanie - zdokumentovať postup priateľov. "Z týchto miest existuje veľmi málo fotografií, filmové zábery z koridoru vôbec neexistujú. Tu už jednoducho dochádza energia, jediná priorita je dostať sa z kaňonu von. To sa nám podarilo po 8 hodinách vo vode," hovorí.
Ako sa dostať von?
Prejdenie kaňonu však ešte neznamenalo, že sú mimo nebezpečenstva. "To sme vôbec netušili, že najťažší úsek celého prechodu nás vlastne len čaká - museli sme vystúpiť cez 400 metrovú stenu, prejsť cez hrebeň a zísť do údolia, v ktorom už bola cesta vedúca do civilizácie." Ako sa tam dostať, keď pred nimi sa do výšky dvíhal takmer kolmý svah porastený hustou vegetáciou? Po niekoľkých hodinách ich zastihla noc. Stena ich nechcela pustiť, museli to skúsiť inde. "Opatrne sme liezli po stromoch hore, pridržiavali sme sa rastlín a isto sa k nim každý z nás modlil, aby našu váhu vydržali. Mali sme totiž na sebe ťažkú batožinu. Keby sa niekto šmykol, ťažko by sme ho tam hlboko dolu v tej tme hľadali... Mali sme na sebe neoprény, aby nás nedriapali tŕne. Koža však nedýchala, pri tak enormnej námahe však nedokázala ochladzovať telo. Po niekoľkých hodinách sme boli dosť dehydrovaní, hoci dole hučala voda z kaňonu..." rozpráva o poslednej prekážke dokumentarista.
Prekonanie necelého pol kilometra steny im trvalo 6 hodín. Až v noci dorazili na cestu a mohli si vydýchnuť - v zdraví zdolali jeden z najextrémnejších kaňonov sveta - Trou de fer!"Všetky kaňony, ktoré som dovtedy prešiel, sa mi popritom zrazu zdali ako detské bazény. Tá mohutnosť, tá veľkoleposť a neuveriteľná krása sa fakt nedá s ničím porovnať. Je to tak nádherná divočina, že sa jej dynamika vďaka množstvu vodopádov nedá ani opísať. Divokosť toho miesta vo vás zanechá také zvláštne okúzlenie prírodou, že som naozaj vďačný osudu, že som mal možnosť spolu s priateľmi prejsť útrobami tohto kaňonu" vyznáva sa Barabáš. Andrej Ďuríček, Foto: archív expedície Réunion 2010
Anton Ďuríček, Nový čas na nedeľu
Komentáre (0)