Isto za neistým cieľom

Vy nie ste jednoduchá nátura, však?

Asi ste si pustili zopár mojich filmov...

Áno. A v nich hĺbka pohľadu, viacvrstvové príbehy, filozofický rozmer... Máte pri tvorbe nejakú fabulu, či ešte niečo horšie pre kumšt, napríklad jasný zámer ?

Predovšetkým je tu téma. Musí ma chytiť, zaujať. Mám dostatok zaujímavých kamarátov, ktorí niečo objavili, dosiahli, našli. Niekedy nemusí ísť o ich osobný zážitok, stačí, ak naznačia, že čosi-kdesi by mohlo byť zaujímavé. Ja totiž objavujem niečo nové cez niekoho. Samozrejme, ten človek mi musí byť sympatický aby som s ním išiel na druhý koniec sveta, a aby jeho osobnosť uniesla ťarchu príbehu.

Opäť ste sa vybrali na expedíciu do ríše dobrodružstiev a snov. Vraj by v jaskyniach Stolových hôr mohli prežívať dinosaury...?

To si iba spisovateľ sir Arthur Conan Doyle zafantazíroval. Dej svojho románu Stratený svet umiestnil na územie amazonskej džungle, odkiaľ sa prudko k nebu týčia Stolové hory Guyanskej vysočiny. Ale je pravda, že jaskynná klíma tohto regiónu dáva možnosť prežívať organizmom, ktoré inde vo svete už vyhynuli.

Videli ste aj démonov, pre ktorých sa Indiáni Stolovým horám zoširoka vyhýbajú?

Vrátil som sa na Stolové hory dvakrát v priebehu roka, lebo aj to sa vraví, že kto ich raz uvidí, je navždy omámený ich fluidom... Vlani vo februári som robil ťažký prechod stolovej hory Auyan Tepui. Potom som si „odskočil“ na Novú Guineu. No a vo februári tohto roku som tam bol opäť, na masíve Chimantá, aj s jaskyniarmi.

Čo sa dá filmársky vytĺcť z tmy, vlhka a chladu?

Mám za sebou polárne oblasti Aljašky, najvyššie horstvá kontinentov, dravé rieky, ťažko zdolateľné džungle a púšte. Do tejto mozaiky dobrodružstiev mi chýbalo ešte podzemie. Keďže speleológovia sú veľmi zvláštni ľudia a išlo o novoobjavené jaskyne celosvetového významu, ucho dokumentaristu spozornelo. Braňo Šmída, vedúci expedície, ma rýchlo presvedčil slovami: „Neboj sa, všetko si zaplatíš sám.“...

O tom potom... o peniazoch... Ale aké bolo filmovanie v prostredí, kde chátra človek i technika?

Filmovanie v jaskyni je obrovskou výzvou už iba preto, lebo všetky priestory sú ťažko dostupné. Nakrúcal som najnovšou technológiou HDV a urobil som dobre, tak ako to býva vtedy, keď si človek berie kameru akoby na inú planétu. Videli sme nové živočíchy a rastliny. Podarilo sa nám objaviť i tri dosiaľ ľudskému oku nepoznané jaskyne. Či som sa na jaskyňu špeciálne chystal? Áno, chodil som do Karpát na nočné túry, aby si oko i psychika zvykli na tmu.

Nezakopli ste? Myslím doslova, naozaj...

Napokon ma ohrozilo v jaskyni lano. Visel som na ňom a ono sa začalo rozstrapkávať o ostré hrany kremencov. Krídla mi nenarástli, ale anjeli stáli pri mne. Raz mi jedna veštkyňa povedala, že sa dožijem vysokého veku. Tak čo už, otázky bezpečnosti, aj keď som veľmi opatrný človek, akosi neriešim. Po spomínanej zlej skúsenosti zostalo iba meno novoobjavenej jaskyne - Pekelná diera.

Zabíjate často strach sarkazmom?

Ohrozenie si uvedomujú viac diváci mojich filmov než ja. Účastník expedície berie riziká asi ako riešenie dopravnej situácie. Myslím si, že bezpečnejšia je džungľa v Novej Guinei než Petržalka. Napokon, svetové štatistiky ukazujú, že najviac nešťastí sa vám stane doma, pretože nepredpokladáte, že sa vám niečo môže stať. Na cestách nebezpečenstvo nevnímam ako nebezpečenstvo, ale ako súčasť cesty. Tak tomu bolo aj v jaskyniach stolových hôr. Riskantný bol nielen prechod jaskyne, ale aj hľadanie nových vchodov a jaskýň na rozoklanom povrchu stolovej hory Chimantá. Musel som si osvojiť pre mňa novú jaskyniarsku techniku. Umenie naučiť sa s batohom šplhať v previsoch. Pozor, za úplnej tmy. Ani na svetle sme nemali vyhrané. Bolo otázne, či sa nám vôbec podarí prechod cez plató rozbrázdené mnohými, až stometrovými trhlinami. Najbližšia lekárska pomoc - tristo kilometrov cez džungľu. Ale bolo to všetko akosi nenormálne normálne pri takých zvláštnych typoch, akými sú speleológovia...

Ešte sa tam chystáte vrátiť?

Nikdy... Ale to som si povedal aj pri mojom poslednom filme Amazonia vertical, ktorý som nakrútil na susednej, vzdušnou čiarou osemdesiat kilometrov vzdialenej stolovej hore, Auyan Tepui... Keď tak sedím na peci, uvažujem ísť kamsi do divočiny, to je aj o veľkých maličkostiach. Napríklad o očkovaní, hygiene... Čo sa očkovania týka, chodím tak často von, že mám vari všetky potrebné pichance. A hygiena? Som človek, ktorý je zvyknutý pred spaním sa osprchovať. Ale tam kdesi v divočine? Inak je to vo vysokých výškach, kde je riedky vzduch. Človek sa vyparuje, nepotí sa. Nie sú tam ani žiadne organizmy, ktoré by rozkladali pot. Spomínam si, že keď sme sa vracali z expedície Kančendžonga, videli sme zafúľaného, špinavého mladého nosiča. Mal pod nosom starostlivo pestovanú ,,sviečku“. Bolo to náhodou pri vode, a ja, v snahe urobiť dobrý skutok, som toho chlapčeka schmatol a riadne ho pod vodou vymydlil. Ten však zúril a začal po mne hádzať kamene... Domáci zvláštne voňajú a je zaujímavé, že to nie je smrad, hoci sa umývajú veľmi zriedkavo. Telesný pach majú zmiešaný s dymom z jačieho masla. Počas raftu na rieke Omo v Etiópii sme zasa stretávali domorodcov až úzkostlovo dbajúcich o hygienu. Na tele nezniesli žiadny chĺpok. Raz som jednému ponúkol cesnak. Naznačil mi, že nechce, lebo by smrdel...

Himaláje, Sibír, rovníková Afrika, Amazónia... Koľko ľudí sa s vami za cestami do extrémov plahočí?

Čím menej, tým lepšie. Vtedy sa dokážem väčšmi vcítiť do ich pocitov. Ak je ľudí veľa, trebárs viac ako šesť, už to nie je expedícia, ale skôr turistický výlet. Mám rád komorné horolezectvo, splavovanie divokých riek, prechod džungle či jaskyniarstvo. Vždy sa však dávam do spolku s odborníkmi korenšpondujúcimi s témou, ktorí sa vyznajú v teréne.

Rátate medzi expertmi aj s takými, čo vám ponesú ťažký filmársky vercajch?

Sám som filmárom i nosičom. A to mám najnovšie veľkú ťažkú kvalitnú trojčipovú kameru. Môj ruksak váži bežne vyše dvadsať kíl, ale inak to nejde. Človeka by totiž o nejakých pár rokov mrzelo, že čosi zaujímavé síce nakrútil, ale nie na kvalitnom materiáli...

Skúsme ísť s vami na pomyselnú expedíciu. Kamera sa spúšťa...

Obyčajne nechám plynúť dej ako reality show, no a potom spolu s divákmi objavujeme. Niektoré veci vás ohúria, ale zabudnete na ne. Iné veci v prírode sa vám zasa dostanú pod kožu. S tými pocitmi a myšlienkami zápasíte a až po pol roku zistíte, o čom tá expedícia bola, čo vo vás zanechala. Nakrútenie je iba tá krajšia časť. Dve tretiny roboty sú v štúdiu. Filmový materiál sa musí najpv odležať ako sviečkovica, až potom nastáva dobrodružstvo tvorby.

Nakrúcate aj balast, napriek tomu, že náhradné baterky v ruksaku sú ťažké?

Musíte mať intuíciu, šiesty zmysel, či sa vám to zíde do skladačky filmu. Niekedy ani nemôžete tušiť, kam sa bude dej pri objaviteľských filmoch uberať. Linka expedície nemusí byť úplne jasná. Úplne jasné nie je, ani čo urobíte s filmom doma. Na filme robíte dva-tri mesiace. Uvedomujem si, že človek môže urobiť jedno výnimočné dielko raz-dvakrát za život. Aby som si ako-tak udržal latku, robím na stojeden percent. To je v akomsi prepočte mesiac navyše. A potom ešte mesiac a mesiac... Tak môže vzniknúť aj úspešný film z neúspešnej expedície. Snažím sa robiť tak, aby som podchytil aj druhý plán. Ak mi diváci povedia, že môj film videli znova a našli v ňom niečo nové, moje ponáhľanie sa pomaly bolo namieste.

Ak má niekto doma vyše sto ocenení z prestížnych filmových festivalov ako vy, musí sám rozmýšľať: ,,Prečo?“ Odmyslime si , že máte technické vzdelanie nahrávajúce práci s kamerou i filmárske skúsenosti...

Obohatilo ma a do filmov sa mi premietlo napríklad duchovné stretnutie s tibetským budhizmom. Myslenie tunajších ľudí vychádza z takzvanej „všeobjímajúcej“ lásky, ktorá káže nemodliť sa za seba, ale za celý živý a neživý svet...

Budeme filozofovať? Môžeme, ak to bude aj o vašej duši...

Sila budhizmu, s ktorým sú títo ľudia pevne zžití, ma tak nadchla, že som sa do tibetských oblastí niekoľkokrát vrátil. Ale musel som nakrútiť ešte ďalšie filmy, kým som aspoň trochu pochopil filozofiu života týchto ľudí, ktorí svoje duchovné hodnoty nosia hlboko v sebe. A práve to nazeranie na svet, ktoré je vlastné týmto národom, chýba našim ľuďom. Uvedomil som si, že ak si nedokážeme urobiť poriadok vo vlastných hlavách, nikto iný nám nepomôže a nikdy nebudeme spokojní, slobodní a ani šťastní.

A viete, že práve toto z vašich filmov zaváňa?

Človek môže vyznávať rôzne náboženstvá, počúvať slová židovských, kresťanských alebo arabských prorokov, všetky sa zhodujú v jednom: každý jeden človek na tejto zemi má svoju vlastnú cestu, ktorú musí prejsť. No a keď je dostatočne vnímavý, určite zistí všetky odpovede na otázky, ktoré ho v súvislosti s jeho poslaním na tomto svete a v tomto živote zaujímajú... Unavujem?

Veď viete, že čas je váš priateľ...

Vrchol poznania, uspokojenia a vnútornej slobody je vlastne v tom, keď človek zistí, že všetko je tak, ako má byť, a všetko, čím sme v živote prešli - aj dobré, aj zlé, má svoj zmysel.

Ako vy, civilizovaný svetobežník, vnímate ľudí v zašitých horských dedinkách Himalájí či Indiánov v sukničkách z trávy?

Pristupujem k nim ako k seberovným. Veď napríklad ministra zahraničných vecí na Papue Novej Guinei vytiahli z nejakej dedinky a on sa stal celosvetovým vodcom tretieho sveta. Môžu to byť multiinteligentní ľudia. Nepotrebujú však nič vlastniť, a tým pádom im chýba aj mnoho zlých vlastností. Na druhej strane, túžba vlastniť je motorom evolúcie. Pôvodne som sa domnieval, že v takej džungli dokážem prežiť s málom vecí, ale až tam som zistil, že na to, aby som prežil, potrebujem množstvo vecí. No a keď sa vrátim domov, s hrô-zou si uvedomím, že na to, aby sme dokázali prežiť v našej civilizácii, potrebujeme čoraz viac a viac vecí. Doslova hlúpostí na prežitie v technickej džungli.

Uff, to nedoriešime...Je priepasť medzi kultúrami niekedy až taká, že si s ľuďmi na expedíciách absolútne nepadnete do oka?

Doteraz som nemal problém - s ľuďmi, ani s kontaktmi. Až na Novej Guinei. Tam sme pochodovali často pod namierenými šípmi. V zakázanej zóne, kde turisti a bieli ľudia nikdy neboli. Myseľ domorodcov bola zanesená porekadlami, záhadnými udalosťami, a tak sa stalo, že mi palicou vyrazili z ruky kameru.

Čo potom? Vyčarúvate úsmev s tŕňom v päte? Alebo rozdávate koráliky a zrkadielka?

Skôr žiletky a mydlo. Ale inak, podobné nervózne situácie prekonám tak, že si dám kameru k oku. Možno tým aj provokujem, ale vo filme sa snažím zaznamenať niečo dramatické. A to zaznamenám iba vtedy, keď sa niečo dramatické deje. Vtedy duša každého režiséra poskočí.

A čo ak tá palica v ruke domorodca ešte stále hrozí? Použijete váš britký humor alebo šarm, keď „normálny“ jazyk nezaberá?

Býva jedno pravidlo. Ktosi z expedície musí ovládať jazyk daného etnika. Inak je všetko dosť zamotané, až stratené. Nielen v ohrození, ale i pri riešení mnohých bežných problémov. To som pochopil už dávno. Lebo ak by chcel ísť človek všade oficiálne, nemôže. A naopak, ak sa chce niekam dostať, dostane sa. Ak príde do Vysokých Tatier Venezuelčan, osloví domácich: „Vezmite ma tam a tam.“ Opije sa s nimi v krčme a zoberú ho. Takú službu vám síce urobí aj nejaká americká cestovka, ale tie peniaze!

Ozaj, tie peniaze...

Niekedy si pripadám, že utrácam viac doma, v Bratislave. Kilometre autom, náklady môjho reklamného štúdia, stále niečo... Nie je až také strašne drahé vycestovať za dobrodružstvom. Vlastne len letenka do oblastí, ktoré sú pre mňa príťažlivé, je drahá, pohybuje sa okolo dvadsať až dvadsaťpäťtisíc korún. Potom je už len divočina, ovsené vločky, krúpy, špagety a čo zem dá. Navyše, expedícia je pre mňa ideálnym obdobím nasadiť si pôstnu očistnú kúru.

Vraj nemáte rád, keď vám hovoria cestovateľ?

Cestovateľom je dnes už každý, kto si kúpi letenku. Som dokumentarista. Idúci s malým kruhom priateľov za naisto neistým cieľom. Najlepšie bez kontaktu s civilizáciou, lebo telefón už dáva expedícii iný rozmer. Už to nie je také poctivé, keď je v zálohe pomoc. Počas expedícií nekomunikujem ani s rodinou. Odvádza ma to od zámeru cesty. Až na konci, keď som na letisku, ozvem sa domov. Oni už vedia, že som v poriadku, lebo inak to ani nemôže byť. My s túlavými topánkami máme tuhý korienok. Náš imunitný systém je dobre pestovaný, čo sa dá dosiahnuť iba tak, že robíte všetko nezdravé...

Ste ženatý a máte dvoch synov. Závidia vám, keď zatvoríte zvonka dvere? A čo žiarlivosť, veď na posledných dvoch „túlačkách“ ste mali v tíme aj ženy?

Ukázalo sa, že žena v mužskom tíme dáva expedícii akýsi galantný, džentlmenský rozmer. Okrem toho, ženy sú schopné lepšie prekonávať psychicky záťažové situácie. A čo sa týka vecí, na ktoré narážate, tu platia veľmi prísne pravidlá. Nie sme na výlete. Či mi doma závidia? Prišli na to, že každá dobrá práca prináša efekt. Ja aj tak neviem byť iný. Žena to pochopila na ostrove Hvar, kam chodievame. Ležíme na pláži, moja manželka sa díva na more a ja mám zrak upretý na skalný masív nad morom. A večer vybehnem na najvyšší bod ostrova a neviem sa vynadívať na to množstvo ostrovov a ostrovčekov...

Vidíte tam len samé vzdialené výzvy, alebo vás nadchýna aj niečo „normálne?“ Ozaj, kde je raj na zemi?

Doma. Napríklad také Tatry si človek nosí sebou po celom svete, spútavajú ho zážitky a dojmy. V mladosti som robil v Tatrách nosiča, teraz nosím v hlave o nosičoch film.

Barabáš - doma - a film o obyčajných nosičoch?

Nepôjde o profesiu či turistickú atrakciu, ale o filozofiu nosičov. To je ten rozdiel.

Vznikne opäť kultové dielko, ako to u vás býva zvykom?

To neviem, ale mňa samého prekvapuje, keď moje filmy ľudí priťahujú a nútia do zamyslenia. Asi som mal šťastie, keď som išiel v roku 1993 na festival horských filmov v Poprade. Vtedy som si hovoril: „Keby som aj ja nakrútil taký film...“ Neskôr zasa: ,,Keby tak zvíťazil...“ A potom: „Keby tak v zahraničí..!“ Tak je možno najvyšší čas, aby som ,,rozumy” rozdal iným. Mimochodom, na trhu je siedme DVD z mojej kolekcie. Akýsi film o filme. Skrátka, dobré rady, ako si počínať s kamerou v divočine...

Ale zatiaľ je to tak, že máte stodesať ocenení z celého sveta. Kopa slávy a...

Mýlite sa, iba tri ocenenia boli spojené s finančným ohodnotením. Peniaze, to je až to posledné, prečo robím filmy. Ani televízia neponúka bohviečo, štyristo korún za minútu. Okrem troch festivalov nechodím ani na odovzdávanie cien. Nemám záujem prezentovať seba. Som rád „tím“ chlapíkom v pozadí. Tím, čo potrebuje nakrúcať, strihať, režírovať, ani nevie prečo, ako sochár potrebuje búšiť do kameňa.

Čo ste najnovšie schopný vypustiť z ruky?

V apríli prichádza do kín a na DVD film Amazónia vertical, ktorý získal v Moskve hlavnú cenu na 8. festivale horských filmov. Dúfam, že navnadí diváka pozrieť si aj pripravovaný film o jaskyniaroch, rovnako z prostredia Stolových hôr. Kedy bude hotový? Keď bude...

Vladimir Turkovič, Brejk č. 05/2005