Ešte som nevidel nič z toho, čo som nakrútil v Antarktíde

Minulý víkend ste boli na Donovaloch kvôli pretekom psích záprahov. Aj ste si zajazdili?
Už dávno, keď som ešte chodil po slovenských horách. Oslovili ma Česi, čo mali psí záprah, aby som ich sprevádzal po Veľkej Fatre. To bol prvý veľký pochod. To však neboli také psíky ako teraz. Dnes už je to šport, psy sú vyšľachtené a stoja aj stotisíc.

Mašérom a ich psom ste venovali film Súhra. Chystáte ďalší z tohto prostredia?
Momentálne robím film o fantastickom chlapcovi, učiteľovi, ktorý sa zaľúbil do psíkov. Má ich šesť. A bude to pohľad na preteky cez ich optiku. Dovolil mi zajazdiť si s jeho záprahom. Dohovorili sme sa, že pôjdeme aj niekam do hôr, stanovať a vychutnať si takú aljašskú pohodu, kde bude príroda, psy a človek.

Poslúchajú aj niekoho iného okrem svojho pána?
Poslúchajú a milujú toho, kto im umožní každý deň si dobre zabehať a dá im najesť. Je to láska, ktorá sa dá kúpiť.

S Petrom Valušiakom, Radom Svaříčkom, Vladimírom Nosekom a Zdenkom Hrubým ste podnikli koncom minulého roka štvortýždňovú expedíciu po Antarktíde. Cieľom bol najvyšší vrch Mount Vinson. Netajíte, že spočiatku ste mali strach.
Veľmi som sa bál, ako človek vydrží v takej zime, či sa telo dokáže prispôsobiť. Či vydržím každý deň tridsať kilometrov ťahať sane so záprahom. A či vôbec dokážeme to, čo sme si zaumienili - prejsť ako prví ľudia na svete peši Ellsworthove vrchy od hranice kontinentu až na ich najvyšší vrchol. Či budeme schopní prekonať ľadopády, či nás nezastavia neprekonateľné trhliny.

Ako ste si poradili s obavami?
Pýtal som sa Peťa Valušiaka, ktorý sa cíti v zime absolútne perfektne... Počúvaj, mám v žalúdku taký kameň, že keby som mohol, tak ujdem naspäť domov. A on mi hovorí. Mal som ten istý pocit, keď som letel na okraj Severného ľadového oceánu. Tam sa začínal prechod Arktídou cez Severný pól, o ktorom rozpráva film 118 dní v zajatí ľadu. Že keby bol mohol odísť, hneď ujde. Ale keď sme pristáli lietadlom na ľade, čo bola taká riadená havária, keď sme si zapli sane a začali pracovať na tom, aby ste niekam došli, tak únava aj stres opadli. Snažíte sa pochopiť krajinu a obdivujete telo aj prírodu, ako je všetko vymyslené. Je to len hra s energiou a keď človek nerobí hlúposti, vydrží aj vo fujaviciach a nízkych teplotách.

V stane mínus 38 stupňov Celzia, vonku ešte o desať menej... Najnižšie teploty, čo ste namerali. Bolo to veľmi zlé?
Ťahali sme sane osemnásť až dvadsať hodín v kuse. Prišli sme to tábora vyšťavení. A v takej zime musí mať človek naakumulovanej dosť energie. Bola to pre každého z nás asi najhoršia noc. Ani sme si nedokázali večer navariť. Telo nedokázalo zo seba vydať toľko kalórií, aby dokázalo vyhriať spacák. Takže sme noc v stane predrkotali od zimy. Ale keď človek štyri hodiny šliape a potom si postaví stan, je to úplne v pohode. Zima sa dá zniesť. Adaptovať sa dá na všetko a je jedno, či sú to extrémne horúčavy, výšky, zima, vlhkosť alebo hlad. Keď chcete držať hladovku, prvých sedem dní je veľmi zlých, ale potom si človek zvykne.

Čo hygiena v antarktických mrazoch?
Rýchlo! (Smiech) Zubná pasta sa tam nepoužíva, lebo zmrzne na kosť. Ale mal som zubnú kefku. Dostala sa však do nej voda. A keď som si s ňou na druhý deň ráno išiel umývať zuby, vypadli z nej všetky štetinky...

Aj ste si zašomrali: na čo som sem liezol?
Spočiatku. Potom si človek zvykne, že si musí všetko dobre pozapínať, sane za seba, lyže na nohy a len počíta kroky a šliape. Na nič nemyslí a to je úžasné. Tento pocit som nikdy nikde nezažil. Nemali ste žiadne myšlienky, žiadne povinnosti, len dotiahnuť náklad, postaviť stan, uvariť, zaľahnúť. Každý deň to isté. V čistej krajine, v ktorej bol absolútne priezračný vzduch, čistý ľad bez farby a bez zápachu... Úžasná krása a čistota. Okrem toho je to tak ďaleko, že svet nad Antarktídou sa vás vôbec netýka. Máte pocit, že všetko je len na vás a nikto vám samozrejme nepomôže, nech sa čokoľvek stane. Ako keby ste boli na úplne inej planéte.

Čo vás trápilo viac. Pľuzgiere na nohách, čo sa nechceli hojiť, alebo starosti o kamery a fotoaparáty?
Mám už skúsenosti z Aljašky, Himalájí aj vysokých hôr. Fotoaparátu a kamere vadí zmena teplôt. V Antarktíde máte suchý vzduch a stálu teplotu, takže filmová technika šliape aj pri mínus 40 stupňoch Celzia. Ale s nohami je to horšia vec. Nemáte si kde vyskúšať výškové topánky. Až tam som zistil, že na moje nohy boli veľmi teplé. Keď od rána do večera ťaháte sane s nákladom, musíte šliapať inak, ako keď len idete do kopca. Po šiestich - siedmich hodinách máte už takú mokrú kožu, že celá starosť na obed aj večer sa sústreďuje len na nohy. Aby vydržali. Lebo ak budete mať problémy, bude trpieť celá expedícia. Všelijako som to kombinoval, dával si do topánok vložky a výplne. Prvý týždeň bol dosť nepríjemný, kým som si zvykol na bolesti.

Štyri týždne v Antarktíde neboli lacnou výpravou. Azda ste nevyrabovali rodinnú vkladnú knižku...
Myslím, že táto expedícia sa tomu dosť podobala (smiech). Nikdy som do ničoho nedal toľko peňazí ako do cesty Antarktídou. Spätne však neľutujem peniaze ani úspory, ktoré som za celú svoju tvorbu mal. Sú to úžasné zážitky.

Žartovali ste, že po návrate z mrazov vás zohriala malária. Nie po prvý raz. Priniesli ste si zo svojich výprav viacero podobných suvenírov?
V tropických pralesoch som bol štyri - päťkrát, takže niečo sa pri filmovaní sem-tam podarí chytiť. Poznám však tohto nepriateľa a viem, ako sa jej brániť. Malária je pre mňa ako pre niekoho nádcha.

V utorok ste v Slovenskom národnom múzeu na výstave Slovensko a jeho kultúra uviedli film Putovanie Slovenskom. Obrazové vyznanie lásky ku krajine?
Pamätám si jeden z najkrajších emocionálnych zážitkov. Vrátil som sa z Carstenszovej pyramídy, čo je najvyšší vrch Novej Guinei. Bolo to v máji a o týždeň som vyšiel na hrebeň Nízkych Tatier. Bol som tam sám a kričal som od šťastia, keď som videl naše doliny, pramene, prírodu. Normálne sa mi slzy tisli do očí, akú máme krásnu krajinu. Môžete sa napiť z prameňa bez obáv, že dostanete nejakú chorobu. Nezaútočia na vás domorodci, možno až v Letanovciach v Slovenskom raji (smiech). Chodím po Slovensku od strednej školy dosť systematicky, poznám každé zákutie, každý kopček, ľudí, dreveničky, rokliny, vodopády, rieky...

Na festivale Camera Slovakia súperili koncom januára o prvé miesto dva vaše filmy. Putovanie Slovenskom napokon zatlačilo na druhé miesto dokument Pururambo, ktorý sa nedávno dostal aj do kín.
Veľmi ma prekvapilo, že práve mladí ľudia z tých rôznych cestovateľských filmov prijali Putovanie Slovenskom veľmi pozitívne. Že ich očarilo. Aj keď sú už teraz otvorené hranice a oni hľadajú, kde by žili alebo kam by išli. Najkrajší kút je asi vždy ten, kde sa človek narodí.

Apropos Pururambo. Práve ste mixovali anglický komentár. Chystáte sa dokument o živote civilizáciou nepoznamenaných domorodcov na Novej Guinei, ktorí žijú ako v dobe kamennej, predávať vo svete?
Pururambo nepredávam. Zatiaľ. Ale vo Vancouvri bude 19. februára festival horských filmov, kam tento film vybrali. A bude sa premietať aj na československom večeri.

Cenu získať nemôžete, keďže témou festivalu je horský film. Čo myslíte, prečo chcú organizátori aj tento váš film?
V poslednej dobe je to s festivalmi celkom zaujímavé. Žiadajú odo mňa vždy najnovšie filmy, lebo vedia, že je to dobré. A ja ich nesmiem sklamať.

Sám sa však do Vancouvru na festival nechystáte...
Bol som tam už dvakrát (smiech). Pre mňa je veľmi dôležitá disciplína. Zvykám si mesiac na námahu v extrémnom prostredí. Potom som mesiac - dva zatvorený v strižni za počítačmi. Zvykať si na tieto premeny mi už niekedy robí problém, takže radšej sa cestovaniu na festivaly vyhýbam.

Po filme Tatry - Mystérium ste minulý rok nakrútil Premeny Tatier. Ako spomienku na devastujúcu kalamitu?
Každý hovorí, že Tatry už nebudú také, aké bývali. Hory však žijú vlastným životom. Nebudú sa podriaďovať našim predstavám, ako by mali vyzerať. Aj tu nám príroda ukázala, že žije vlastným životom. Premeny Tatier sú mojím pohľadom na prírodu, na zmeny v nej a že sa vie zo všeličoho dostať, len jej treba dať šancu.

V lete ste splavili Dunajec. Bolo to napínavejšie ako rafting po rieke Čuja, o ktorom je dokument Expedícia Sibír?
S Čujou sa to samozrejme nedá porovnávať. Na Pieninách sme však boli práve v čase, keď bol maximálny stav vody za posledných dvadsať rokov. Pltníci nepremávali, my sme splavovali na rafte. Rozvodnená rieka bola veľmi rýchla, takže to bol úžasný zážitok. Nechcem tým však odporúčať každému, aby sa šiel člnkovať na Dunajec, keď je povodeň!

Vravíte, že máte rád Slovensko, že je to úžasná krajina. Pritom ste stále na cestách.
Myslím, že človek musí veľa pochodiť. Ako ten pastier z románu Alchymista. Prejsť kus sveta, aby zistil, že to najkrajšie a najvzácnejšie má doma. O tom vlastne je môj film Putovanie Slovenskom. Zrazu sa však objaví nejaká expedícia, o ktorej viete, že je dôležitá a príležitosť byť pri tom sa už nemusí zopakovať. Človek musí vedieť, či tam má byť a čo treba nakrútiť. Niečo sa podarí, niečo sa nepodarí. Ale som rád, že tie posledné filmy sa zadarili.

Už ste si prezreli, čo všetko ste nakrútili na zamrznutom kontinente?
Ešte som nevidel nič z materiálu, čo som nakrútil. Potrebujem to nechať prejsť sitom času, aby sa vo mne usadilo to najdôležitejšie. Človek sa musí zbaviť vlastného emocionálneho náboja. Na svoje zábery sa chcem pozrieť ako cudzí... Nerobím film z dovolenky, chcem doňho dostať myšlienky, ktoré v divákovi zostanú. Teraz som vo fáze, keď to najdôležitejšie z výpravy do Antarktídy sa postupne vynára.

Jena Opoldisová, Pravda - sobotná príloha