Čím ho láka exotika

Cestujem kvôli tomu, čo môžem objaviť...

Dokumentarista Paľo Barabáš je doma vlastne na cestách. Pretechnizovaný spôsob života vo videoštúdiu kompezuje prácou pri nakrúcaní filmov ľudí pohybujúcich sa v z extrémnych podmienkach našej planety.

Fascinujú ho miesta, ktorých sa ešte nedotkla naša civilizácia. Prešiel Himaláje, nakrútil dokumenty o živote Tibeťanov, kamerou podhalil svet utajovaného kráľovstva Mustang, zmapoval expedíciu Sibír, po nebezpečnej rieke Omo sa preplavil v Etiópii až na miesta, kde sa akoby v praveku zastavil čas, je spoluobjaviteľom nových mamutích jaskyň vo Venezuele, kde urobil aj prvý prechod stolovou horou Chimanta... Tento rozhovor vznikal napoly v čase, keď v Novej Guinei dokončoval svoj najnovší film Pururambo. Tentokrát vstúpil na územie kanibalov, medzi ľudí, ktorí ešte nestretli bieleho človeka...

Čím vás fascinuje cestovanie?
Musím vás sklamať. Ja nerád cestujem. Myslím tým tie nekonečné presuny, vybavovanie leteniek, logistické problémy, ktoré nikdy nemajú istý koniec. Necestujem teda kvôli cestovaniu, ale kvôli tomu, čo môžem v neprístupných krajinách ešte pre diváka objaviť a zdokumentovať. To čo pred našími zrakmi ostáva skryté a to čo môže o pár rokov definitívne zaniknúť.

Vaše expedície so sebou prinášajú aj dávku nebezpečenstva. Je pre vás pocit nebezpečenstva adrenalínom?
Ohrozenie viac v nímajú diváci mojich filmov, než ja. Keď na to hľadím s odstupom, tak kritické situácie riešim podobne ako riešime nejakú vyhrotenú dopravnú situáciu. A okrem toho si myslím, že omnoho viac som ohrozený práve na naších cestách ako niekde na horách. Džungla na Novej Guinei je pre mňa bezpečnejšia ako v nočné zakutia Petržalky. Aj keby sa to tak nemuselo na prvý pohľad javiť, ja som mimoriadne opatrný človek. Ale áno, zažil som veľa kritických chvíľ počas expedícií, no ale každý dokumentarista sa im v kútiku duše poteší, lebo vie, že tieto dramatické a nečakané situácie sú soľou každého dobrého dokumentárneho filmu. Podľa štatistík najviac úrazov a nešťastí sa stáva v prostredí, ktoré dôverne poznáme a tým ho podceňujeme, teda doma, či na pracovisku. Bojíme sa neznámeho. Preto aj na expedíciách si človek premyslí každý krok.

Pripravovaný film PURURAMBO bude z vašej expedície v Novej Guinei. Čím vás ako filmára a človeka táto krajina láka?
Zapadný civilizačný valec desivo valcuje kultúry a tradície po celom svete. Staré zvyky sú nahrádzané alkoholom, vnucovanou novou vierou a komfortom materiálneho života. Hromádné večerné spevy a tance v slamenných chatrčiach vystriedalo hromadné pozeranie západných akčných filmov z DVD. Vďaka vyhrotenej politickej situácií a nepreniknuteľnej džungle sú veľké územia Novej Guinei našťastie jednoducho neprístupné. Pod nepreniknuteľným zeleným závojom dažďového pralesa ukrýva tento najväčší tropický ostrov tajomstvá, ktoré ešte naša civilizácia neobjavila. Tu žijúce prírodné kmene existujú stále vo svojom svete mýtov a duchov. Kvôli mnohým kmeňovým vojnám, loveniu ľudí a strachu nemigrujú, žijú stáročia na tom istom mieste, čo zapríčilo ich izolovanosť. Na Guinei žije 270 etník a 700 jazykových skupín s odlišnými zvykmi, rituálmi, ktoré o sebe navzájom ani netušia.

Domorodci žijúci v Novej Guniei sú potomkovia kanibalov...
Ich predkovia tvrdia, že bez rituálov a tradícií zomrú. V hlbokej džungli, kde civilizácia stratila všetku silu praktizujú tradície dodnes. Samozrejme, ich zvyky na nás môžu pôsobiť kruto, veď ich svet je veľmi jednoduchý, bez pretvárky a intrig, dá sa povedať - čiernobiely. Proste - buď si dobrý, alebo zlý. Keď si dobrý, si najlepší kamarát, keď si zlý, čaká ťa trest. A dobrý si vtedy, keď neprinesieš iným ľuďom smolu, chorobu, či smrť.
Títo ľudia nepoznajú písmo, oblečenie, peniaze, majetok, infart... Koleso tu ešte nebolo objavené. Netušia o výdobytkoch civilizácie. Majú však to, čo často chýba nám a tým je čas. Ako pracovné nástroje stále, ako v dobe kamennej naši predkovia, používajú kamenné sekery, kostenné nože, bambusové tyče. Aj napriek ich viere, že zabitím a zjedením zlého človeka môže nastať vo svete dobra a zla rovnováha, nechýba im zmysel pre harmóniu s prírodou, ktorá determinuje ich život. Keď niečo potrebujú, zabehnú do džungle a potrebnú vec si donesú. Nehromadia majetok, neprodukujú odpady. Všade okolo ich obydlí, ktoré sú umiestnené vysoko na stromoch, je prirodzene čisto, všetko zapadá do prirodzeného kolobehu.

Ako sa s príslušníkmi prírodných kmeňov, ktorí napríklad predtým ešte bieleho človeka nevideli, dorozumievate?
Mám šťastie, že mojím partnerom při mojích cestách do hlbín Novej Guinei je Ruda Svaříček, ktorý po niekoľkých veľmi náročných objavných expedíciach na tento ostrov ovláda perfektne indonézčinu. Najlepším prvým komunikačným prostriedkom je však úsmev a srdce dokorán. Domorodci musia cítiť, že si ich vážite. Títo ľudia jednoducho vycítia, aký ste človek. Môžete ovládať všetky jazyky světa, keď Vám chýba určitá schopnosť získať si sympatie ľudí, tak sa jednoducho nedohovoríte. A ak sa naučíte zopár viet v reči domorodcov, jete s nimi, spíte s nimi a príjmete na čas ich zvyky, tí ľudia sa z toho tešia ako malé deti. Oni sú králi vo svojom kráľovstve a Vy by ste bez ich pomoci a schopností v labyrinte džungle jednoducho zahynuli aj keď si na pleciach nesiete tie najmodernejšie potreby na prežitie v extrémnych podmienkach.

Aké najneobvyklejšie jedlo ste na expedícii ochutnali?
Hosť v domčeku vysoko v korunách stromov ma svoje práva okrem jedného. Odmietnuť ponúknutú potravu. Vlastne celý život domorodcov sa točí okolo nej. Jedia všetko, čo sa hýbe, lezie, či plazí. Myši, chrumkavé gekone, dusené červy, opekané hady. V podstate, ak vám niečo domorodci ponúknu a je to vhodne tepelne upravené na ohni, môžete to zjesť. Horšie je to s vodou. Tu je nutné dlho prevárať. V 40 stupňovom dusne však horúca voda neuhasí smäd. Ten je stály. Veľkým prekvapením pre mňa bolo, že stromoví ľudia nevedia variť, nepoznajú totiž nadoby okrem dutej bambusovej tyče.
Pamätám sa ako na africkej expedícií Omo sme dostali ponuku vypiť si s tunajšími ich tradičný kvasený nápoj. Po mesiaci bez alkoholu niektorí neodolali. Keď sa však dozvedeli ako sa vyrába už bolo neskoro. Zrnká sorga sa zo slinami rozžujú a napľujú do kvasnej nadoby. Pridá sa trochu kravskej krvi a zaleje vodou z rieky... Nasledujúce dni sme museli často člnom zastavovať.

A čo rôzne ochorenia, ktoré si niekedy turisti donesú z ciest ako nemilé suveníre?
Prechodil som už snáď celý svet a tak mám už všetky možné očkovania absolvované. Musíte byť pripravený na to, čo Vás môže vonku napadnúť. Nepriateľa treba poznať, len tak sa dá pred ním ubrániť. Radšej by som však dostal maláriu ako nákazu od infikovaného kliešťa z naších lesov. Koľkí z nás sme očkovaní? Musíte rátať aj s tým, že ani táto ochrana nemusí byť stopercentná. Rok po návrate z rieky OMO, si moje telo spomenulo na pár vpichov komárom anofelesom a prepadla ma malária. Ale všetky deje na svete majú asi svoj význam. Ten týždeň na infekčnom oddelení som strávil sám a vkľude som mohol bez vyrušovania dokončiť nový film z africkej divočiny Omo - cesta do praveku, ktorý sa stal mojím najúspešnejším filmom s dvomi desiatkami medzinárodných ocenení.

KATARÍNA MOLÁKOVÁ

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku23. 9. 2005, 10:26