Biely človek má peniaze. A tie treba dostať

Dvadsaťpäť rokov a jeden deň uplynulo od chvíle, keď Jozef Psotka so Zoltánom Demjánom pokorili Mount Everest. Päťdesiatročný Psotka na ceste zo strechy sveta zahynul. Príbeh "robotníka hôr", prezývaného Juzek, vyrozprával Pavol Barabáš v dokumente Juzek Psotka - Everest.

Pamätáte si na chvíľu, keď ste sa dozvedeli o Psotkovej smrti?

Pri športe, akým je horolezectvo, sa za chyby platí veľmi kruto. Ale pri Juzekovi to akoby neprichádzalo do úvahy. Jednoducho ste si mysleli, že to nemôže byť pravda. O to tvrdšia tá pravda bola.


Bol najstarší z expedície...

Hovorí sa, že skúsený horolezec je ten, ktorý sa dožije vysokého veku. A Juzek mal najviac skúseností z výprav na osemtisícovky. Dosiahnuť Everest bol jeho životný cieľ. Chcel tým zavŕšiť svoju himalájsku kariéru.


Bol vaším pedagógom na Slovenskej vysokej škole technickej aj vedúcim horolezeckého oddielu Slávia SVŠT. Ako ste ho vnímali?

Juzek nebol človekom, ktorý by veľa rozprával, ktorý by sa potreboval prezentovať. Viac počúval, ale keď predsa niečo povedal, malo to svoju váhu. Bol stelesnením hodnôt , ktoré akoby odišli s ním. Jeho húževnatosť v tréningu a láska k horám sa už stali legendou. A myslím, že aj nás mladých to ovplyvnilo. Podvedome sme nasávali jeho horskú filozofiu. Keď sa s niekým naviazal na lano, bola to symbióza priateľstva. Prosto dvaja ľudia spojení pupočnou šnúrou. Pre kamaráta na lane bol ochotný urobiť všetko.


Čo vám povedali ďalší členovia himalájskych výprav?

Nebol egoista, nebojoval za seba, ale za celý kolektív. Ivan Gálfy hovoril, že bol motorom, stmeľoval členov expedíciu. Keď bolo treba niečo urobiť, nemudroval, kým sa ostatní dohadovali, on bez rečí vzal batoh a urobil to. Do roku 1989 bolo československé horolezectvo a Slováci vo svete pojmom. Urobili významné prvovýstupy, ktoré sa zapísali do histórie svetového horolezectva. Psotka s Demjánom boli druhou výpravou sveta, ktorá dosiahla Everest bez kyslíka mimo klasickej cesty.


Poznáte aj zábavné historky?

Tatry boli vtedy azylom pred komunizmom. Hore na chatách sa mohlo hovoriť všetko o všetkom a každý vedel, že sa nič z tejto komunity nikdy nedostane von. Tu ste sa mohli do sýtosti nadýchať slobody. Naozaj sa tam robili rôzne psie kusy - až po protikomunistické sprievody.


Nesníva sa vám niekedy o štyridsaťstupňových mrazoch, ktoré ste zažili v Antarktíde?

Prechod neznámou Antarktídou od okraja kontinentu až po jeho najvyšší bod sa našej expedícii podaril ako prvej na svete. Pády do trhlín, víchrice, zodraté nohy, ťahanie saní do vyčerpania, na to človek časom zabudne. Ale ako sa vám mínus 47 stupňov Celzia dostáva pod kožu, to som si myslel, že už horšie nezažijem. Ale zažil som: na severnom póle. Kamarát Peter Valušiak ma nahovoril, aby sme prešli posledných 200 kilometrov. Keď som sa spýtal, aké budú teploty, povedal, že asi okolo mínus 15 stupňov. Keď sme tam prišli, bolo mínus 36, príšerne fučalo, vietor sa opieral do ľadových krýh, ktoré sa drobili, pukali, a tak sa pod nami otvárala štvorkilometrová hĺbka mora.


Neboli ste dobre vybavení?

Keďže tam malo byť "len" mínus 15 stupňov, vzal som si taký desaťročný "spacák" z peria. Chyba! Po troch dňoch na morskom vzduchu perie zvlhlo a zmrzlo do guľôčok tak, že "spacák" bol skoro priesvitný. Peťovi sa stalo to isté. Ako veľkí machri sme si povedali, že tie 2 - 3 týždne vydržíme, v stane sme ležali nalepení na seba a vnímali každé trasenie priateľa. Najhoršie bolo, že severák odtláčal kryhy od pólu oproti nám, takže to, čo sme cez deň prešli, nás v noci zafúklo naspäť.


Čím ste sa zahrievali pri expedícii cez Antarktídu?

Na čo sme sa úžasne tešili a čo pôsobilo úplne blahodarne, bol obyčajný oškvarok. Peter nám dával každý večer prídel jednu, dve kocky. A keď človek zaspával, v ústach sa s oškvarkom hral, krúžil ním okolo chuťových pohárikov... Bolo to vtedy najchutnejšie jedlo na svete.


Už ani krok, končíme... Aj takto vás vydierali domorodci na Novej Guinei, keď chceli viac peňazí.

V pralese nájdu všetko, čo potrebujú, ale ich život nie je idylický. Žijú zo dňa na deň, jedia všetko, čo skáče, lieta, plazí sa, a keď sa niečím nadchnú - napríklad, že pôjdu s nami - baví ich to tak jeden-dva dni. Potom zistia, že je to namáhavé, hľadajú, ako sa vrátiť k životu bez námahy, k rodine, manželke. Ale pri každej expedícií, či je to v pralesoch alebo v Himalájach, je vždy problém s nosičmi a so zvyšovaním ich nárokov. Biely človek je v ich chápaní niekto, kto má peniaze. Tie treba od neho dostať. Peniaze pre nich znamenajú veľkú zmenu v živote.


Dostať povolenie na prechody a výstupy na Novej Guinei na zakázaných územiach nie je jednoduché. Pomôžu peniaze?

Pri tretej návšteve Novej Guiney sme chceli dosiahnuť najvyššiu horu Carstensz Pyramíd. Bola však uzavretá, schyľovalo sa k občianskej vojne. Rudo Svaříček sa v týchto mútnych vodách naozaj vyzná. Vie, koho požiadať o pomoc, koho podplatiť. Chodili sme od politikov a vojakov cez rôzne politické skupiny, národnooslobodzovacie hnutie partizánov až po misionárov. Nesmierne veľa ľudí bolo zainteresovaných na tom, aby sme sa tam mohli dostať pešo k hore. Nakoniec sme sa vyčerpávajúcim pochodom k nej aj dostali. Paradoxne cestou späť sa nám podarilo prejsť aj najväčšou zlatou baňou na svete, kde nedostal povolenie ani kráľ Indonézie, pod ktorú ostrov patrí.


Vy ste povolenie mali?

Nie, jednoducho sme sa tam pri ceste z vrcholu hory Carstensz ocitli. Opustili nás nosiči a sami by sme dvojtýždňovú cestu horským pralesom naspäť nezvládli. Jediná cesta viedla cez najstráženejšie územie na svete, kde sa obyčajný smrteľník nemá šancu dostať. My sme sa dostali, zatkli nás a eskortovali naprieč najväčšou zlatou dierou sveta. Strašné! Je to aj vo filme.


Kde hrozilo väčšie nebezpečenstvo, vo venezuelských stolových horách či v jaskyniach, čo v nich objavili slovenskí speleológovia?

Možno si pamätáte na film Amazonia vertical. Vtedy sme prechádzali nepredstaviteľne ťažkým povrchom stolovej hory Ayuan Tepuy. Zlaňovali sme strže, vodopády, preskakovali sme pukliny, ktorých dno bolo v nedohľadne, každý pád by znamenal, že sa už odtiaľ nevrátime. Pár rokov nato prišiel za mnou slovenský jaskyniar Braňo Šmída a rozprával o novom svetovom objave. Do roku 2004 sa totiž na vysokých školách učilo, že v kremencoch - jednom z najtvrdších materiálov - nemôžu existovať jaskyne a ich tím v nich našiel najväčšiu aj najdlhšiu jaskyňu, v akej by mohol pristáť aj boeing. A tak som sa vydal s nimi bádať do ďalších stolových hôr a podarilo sa nám objaviť kilometre a kilometre nových priestorov v ťažko opísateľných podmienkach. V jaskyni je totiž človek nakazený vírusom objaviteľa, čím stráca predstavu o čase a priestore. Len ísť ďalej a ďalej a či to ešte za tou zákrutou pustí. Neraz potom musí hľadať v sebe rezervy, aby sa dostal naspäť.


Čo okrem jaskýň a ich čudesných obyvateľov ste ešte našli?

Nové nerasty, nové rastliny, nové živočíchy... Na stolovej hore Kukenam sme napríklad našli dážďovku s jazykom. Keby som ju doniesol, zistilo by sa, že je to nový druh. Ale neviem si predstaviť, že by som dážďovku a všelijakú inú háveď mal nosiť cez celú stolovú horu a dopraviť ju až na Slovensko. Za to je v týchto štátoch väzenie. Mne stačí, že ju mám nakrútenú. Tento rok sa nám na stolovej hore Chimantá podarilo nájsť nový jaskynný systém Muchimuk, o ktorom predpokladáme, že je prepojený s obrovskou jaskyňou Charlesa Brewera. Unikátnych objavov je veľa, treba ich však seriózne spracovať.


Ako na ne reaguje vedecký svet?

Každé dva roky sa koná speleologické sympózium, na ktorom sa predstavuje všetko, čo sa niekde vo svete objaví a nájde v podzemí. Dokument Tepuy dostal na tomto medzinárodnom fóre vo Francúzsku Hlavnú cenu. Je ocenením roboty a zároveň výzvou. Na každom objave sa však chce niekto priživiť. Veľká talianska dobre organizovaná skupina prišla objavovať po našich stopách. Podplatila pilota helikoptéry, aby im ukázal, kde všade sme boli. Naša malá skupinka kamarátov sa musela rýchlo zmobilizovať a začiatkom tohto leta - vo Venezuele v období dažďov - doobjavovať to, čo sme mali ešte vo víziách, aby sme mohli predstaviť kompletný výsledok.


Dokončujete DVD Ticho nad oblakmi. Prečo ste si vybrali pohľady z tatranských končiarov nad oblakmi?

Ticho nad oblakmi nie je film. Je to meditatívna esej. Umocňuje silu zážitku, ktorá ohromí i vzbudzuje rešpekt k niečomu, čo človeka presahuje. Skúsil som urobiť niečo, čo by bolo protipólom k dnešnej hektickej dobe, klipovitému nazeraniu médií na svet i záplave myšlienok, ktoré nám každú sekundu útočia na hlavu. Môj priateľ MAOK skomponoval skvelú očisťujúcu hudbu.


Koľko ráz ste museli vyjsť na vrchol, aby ste získali magické zábery?

To sa už ani nedá spočítať. A koľko ráz som nevytiahol ani kameru... Ale napĺňa ma to vnútorne už roky. Nestačí totiž vyjsť na vrchol. Keď oblaky zmiznú, nie sú zábery pre kameru až také zaujímavé. Keď sú vysoko, vrchol zahalí hmla. Niekoľko ráz však hory odpovedali na môj zámer. Zahrali to, čo som nikdy nevidel. Viete, to farebné divadlo, to, že sme súčasťou veľkého vesmíru, najlepšie precítite, keď si deň vymieňa službu s nocou a naopak. Slnko sa stráca v atmosfére Zeme, ktorá hrá všetkými farbami, a na druhej strane vychádza biely mesiac na modropurpurovej oblohe... A vy ste nad tým všetkým. O plynutí času viete len z plynutia oblakov pod vami. Ostávate, lebo viete, že príde druhé svetlo, keď štíty budú nasvietené odrazom lúčov zo stratosféry. Je to magická chvíľa. A potom nasledujú dlhé nočné zostupy s pokladom v batohu i v človeku samom.


Pavol Barabáš

Narodil sa 13. septembra 1959 v Trenčíne, vyrastal v Prievidzi. Od roku 1976 robil nosiča vo Vysokých Tatrách. V roku 1985 absolvoval štúdium na SVŠT v Bratislave. Dokumentarista a cestovateľ založil v roku 1994 K2 štúdio, ktoré patrí k popredným slovenským videoštúdiám. Za svoje dokumentárne filmy získal dve stovky ocenení na zahraničných aj domácich filmových festivaloch, je laureátom Ceny Ruda Slobodu. Výber z dokumentov: Pod Kančendžongou je ich domov, 118 dní v zajatí ľadu, Mustang, Tajomné Mamberamo, Omo - cesta do praveku, Tatry - mystérium, Amazonia Vertical, Pururambo, Vysoké Tatry - divočina zamrznutá v čase, Bhutan, Tajomstvo podzemia. Je ženatý, má dvoch synov, žije v Bratislave.


Od soboty vychádzajú s Pravdou tieto dokumenty v edície DVD Pavla Barabáša

Everest - Juzek Psotka, v predaji s Pravdou: 21. novembra
Príbeh muža, ktorého meno vzbudzovalo rešpekt. Jozef Psotka, prezývaný Juzek, bol jednou z najvýraznejších osobností slovenského horolezectva. Dokument pripomína najväčšie expedície, ktoré boli míľnikmi slovenského himalájskeho dobrodružstva.

Tepuy - cesta do hlbín zeme, v predaji a Pravdou: 28. novembra
Záhadné stolové hory, vyrastajúce v orinockom pralese, sú domovom prehistorických foriem života. Skupina slovenských a českých jaskyniarov objavila na dobrodružnej expedícii, plnej nebezpečenstiev, najväčšiu kremencovú jaskyňu na svete.

Neznáma Antarktída, v predaji a Pravdou: 5. decembra
Strhujúci dokument o jedinečnej expedícii, ktorej účastníci na čele s polárnikom Petrom Valušiakom prekonali cestu bielou púšťou od pobrežia večne zamrznutého kontinentu po jeho najvyšší vrchol Mount Vinson, je zároveň reflexiou reality, ktorú žijeme.

Carstensz - siedma hora, v predaji s Pravdou: 12. decembra
K najťažšie dostupnej hore sveta - Carstenszovej pyramíde na Novej Guinei - musí prejsť expedícia neprebádanou džungľou cez územie bojového kmeňa Damal a presvedčiť ich, aby cudzincom pomohli s transportom materiálu.

Ticho nad oblakmi, v predaji s Pravdou: 19. decembra
Zážitková esej vytvorená minimalistickými prostriedkami s dôrazom na asociatívne myslenie ponúka divákovi spoločné prežitie čistoty a krásy. Zobrazenie premien a prchavosti javov spolu s hudbou vyvoláva pocit uvoľnenia.

- Jena Opoldusová, cestovanie.pravda.sk, 19.11.2009

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku2. 3. 2011, 12:22