„Hrubé domáce šťastie je dôležitejšie ako hrubý domáci produkt," deklaruje uctievaný kráľ Bhutánu.
Žiadna letecká linka nelieta tak blízko vrcholov najvyšších hôr sveta. Žiadna, okrem kráľovského národného prepravcu Druk Air. Tá jediná smie pristáť v Bhutáne. Neprístupnej krajine učupenej medzi indickým Assámom a čínskym Tibetom. Nielen majestátne hory chránia túto najnedotknuteľnejšiu kultúrnu a prírodnu oázu sveta pred votrelcami. „Počas hodinového letu z preľudneného nepálskeho Kathmandú do Bhutánskeho kráľovstva sa pod nami ako ostrovy z mora oblokov vynárali zasnežené osemtisícovky. Ožili v nás spomienky na míľniky slovenského himalájskeho horolezectva...
Pohľad pre bohov:
Prvú bolo vidno Čo Oju. „Môj kamarát Jarýk Stejskal na ňu v roku 1985 urobil prvý zimný výstup na osemtisícovku alpským štýlom." Najvyššie hrozivo vyčnieva vrchol Everestu pripomínajúci čierny rok 1988. „Najťažší výstup na vrchol je Boningtonovou cestou. Alpským štýlom ju prvý raz preliezli štyria Slováci. Žiaľ, pri zostupe prišli o život." Južná stena Lhoce Šar akoby podopierala Everest. Pre zasvätených symbolizuje vyhlásený himalájsky problém, ktorý v roku 1984 takisto vyriešili Slováci. Cez údolie sa lietadlu vzpína do cesty Veľký čierny obor, ako domorodci nazývajú ďalšiu osemtisícovku - Makalu. „Juhozápadný pilier dostal v roku 1976 prívlastok československý. Bol to na tú dobu obdivuhodný výkon," podotýka Paľo. Najvýchodnejšou, ale i najmohutnejšou osemtisicovkou na ceste do Bhutánu je Kančendžonga. „Desať rokov dozadu som šliapal s kamarátmi hlbokými údoliami pod jej severnú stenu. Jara Vonderčíka a Juraja Karhordóa hora zastavila iba 80 metrov pod vrcholom," spomína Barabáš na expedíciu, z ktorej vznikol jeho prvý úspešný film. Za zeleným Sikimom sa zemská kôra opäť dvíha do závratnej výšky. Veľké Himaláje Bhutánu sú strmé a neprístupné ako celé budhistické kráľovstvo.
Povolenia na vstup:
V členitom horskom teréne dokázali Bhutánci vybudovať len jediné medzinárodné letisko. Pri meste Paro našli vhodnú rovinu a v roku 1983 otvorili jednu pristávaciu dráhu. Z úzkeho údolia nie je ľahké vzlietnuť, tobôž tu pristáť.
Prvých novinárov pozvali do krajiny až v roku 1974 pri príležitosti korunovácie terajšieho kráľa, štvrtého v poradí. Uctievaný Džigme Singye Wangčuk už roky dozerá na to, aby si Bhután udržal vzácne tradície a nepodľahol „západnému vplyvu". Udeľuje aj povolenia na vstup, kvôli ktorým do týchto končín zablúdi minimum turistov. Len pár tisíc ročne. Aby sa neuškodilo prírode, ani kultúre. Starodávne horské kráľovstvo na úpätí Himalájí si vďaka izolovanosti zachovalo svoju výnimočnosť. Tradičný vidiecky spôsob života a harmónia s prírodou sú tu všetkému nadradené princípy. Veď ide o poslednú ekologicky nenarušenú krajinu sveta, práve vďaka buddhistickej vláde. Jej základným zákonom je úcta k všetkému živému, k rastlinám aj živočíchom.
Veľké Himaláje na severozápade krajiny ukrývajú dvadsať nevylezených vrcholov nad 7000 metrov. Sú to vlastne najvyššie panenské hory sveta. Nikdy na nich nestála ľudská noha. Gigantické, strmé štíty, z ktorých niektoré nie sú dokonca ani pomenované, domorodci považujú za sídla bohov. Studené a magické. „Na podnet petície, ktorú spísal „poddaní" ľud, dobrý kráľ vydal uznesenie, ktorým zakázal vstup do výšok nad 6000 metrov. Nadobro, z náboženských dôvodov. Svätosť hôr musí byť uchovaná. Niet divu, že že 7 554 metrov vysoký Ganghar Puensum zostáva najvyšším nepokoreným vrcholom na zemi," uvádza Paľo. Za najťažší trek planéty považujú odborníci pochod cez tieto hory. Nazývajú ho Snowman, čiže snežný muž. Len pár jedincom sa ho podarilo dokončiť.
Silný pocit čistoty:
„Krajinu najlepšie spoznáte, keď putujete po vlastných. Dlhé pochody dávajú priestor na rozjímanie. Noci pod holým nebom v spoločnosti pastierov dobytka s modlitebnými mlynčekmi v ruke, človeka prenesú do dôb dávno minulých," rozpráva Pavol Barabáš. Prechod cez päťtisíc metrov vysoké sedlá Veľkých Himalájí je neopakovateľným mystickým dobrodružstvom. V každom sedle veje množstvo modlitebných vlajok. Vietor z nich odnáša posvätnú mantru „Óm many padme húm", aby zdal úctu všetkému živému na svete. „Naplánovali sme si tristo kilometrov dlhú cestu cez hory severozápadného Bhutánu. Počas šestnásťdňového pochodu sme nestretli ani jedného turistu, zato veľa domorodcov neskazených civilizáciou. Vysoko v horách sme zažili nielen úžasný pokoj, ale i silný pocit čistoty," opisuje známy dokumentarista. Celé dni boli na ceste, spávali v stanoch, s batožinou im pomohli kone a vo vyšších polohách neodmysliteľné jaky. Tie totiž nezastaví ani metrový sneh a kruté počasie.
Omilostená televízia:
Hornatá a zvlnená krajina už na prvý pohľad hovorila čosi o ľuďoch, ktorí ju obývajú. Roztrúsení v horských osadách sa navzájom potrebujú. Majú k sebe blízko, aj keď vzdialenosti sa v odľahlých horách merajú v desiatkach kilometrov. Žijú v harmónii s prírodou, z toho, čo im dá pôda. Ich príbytky zodpovedajú tradíciám a účelnosti. „Tak ako v dedine Laya vo výške 3 900 metrov. Večne usmiate ženy a muži spoločne oddeľujú klasy horského jačmeňa od stonky. Jeden po druhom. Tak ako pred stáročiami," rozpráva Barabáš o tom, čo zachytil tretím okom svojej kamery. Videl ľudí ako obrábajú polia, chovajú jaky a zbožňujú svojho kráľa. Nezazlievajú mu napríklad ani zákaz rybolovu, ktorý nariadil. Je totiž logický. Budhizmus, ktorý vyznávajú, je mierumilovný aj voči zvieratám.
Každému údoliu dominuje kláštor, nazývaný dzong. Veľké biele pevnosti kedysi strážili cesty do Tibetu. Dnes slúžia ako napoly duchovné a napoly administratívne centrá krajiny. Obývajú ich mnísi i štátni úradníci. Rozoznať ich podľa farby tradičného odevu „gho". Pripomína župan previazaný šálom. Biely nosia rádoví štátni úradníci, oranžoví patrí ministrom a vrcholom pyramídy je farba žltá - kráľovská. Kláštory umiestnené v tichých zákutiach Veľkých Himalájí sú považované za klenoty Bhutánskeho kráľovstva. Tých najvýznamnejších je tridsaťdva. Majú podobnú architektúru, pestrú výzdobu, uchovávajú starobylé tradície.
Bhután je vzácny vlastným spôsobom myslenia, stravovania, obliekania. Je to krajina bez vizuálneho znečistenia. „Nenájdete tu takmer žiadnu reklamu. Kráľ dokonca zakázal aj igelitové tašky, ktoré sú u nás všadeprítomné. Mobilné telefóny sem síce už dorazili, ale majú ich len najvyšší štátni úradníci. Aj televízia bola omilostená len pred pár rokmi. Priniesla nové informácie, ale aj novú kultúru. Všetko, čo je nové a neznáme priťahuje hlavne mládež, ktorá sa začína zaujímať o okolitý svet. Náhly príval akčných filmov spôsobil šok. Deti sa začali v školách biť. Pre bhutancov to bol neznámy jav, do tých dôb nemysliteľný a neprijateľný práve pre ich budhistickú filozofiu," opisuje Pavol Barabáš. Aký obsah nové technológie kráľovstvu prinesú, ukáže len čas. Možno ich len prbrzdiť v postupe, ale vstup si nakoniec vynútia.
Zásah do čierneho:
Trafiť terč, veľký ako tanier, je malý zázrak. Keď domorodý lukostrelec so zatajeným dychom napína tetivu, je od neho stoštyridsať metrov ďaleko. Vystrelí a hrobové ticho preruší explózia emócií okolostojacich. „Nič nepovzbudí ducha viac ako lukostreľba," tvrdia o národnom športe obyvatelia hlavného mesta Thimphu. Aj pri streľbe z luku musia Bhutánci nosiť po stáročia nemenné tradičné oblečenie. Osvojili si aj ďalšie zásady: cudzinci sa sem nemôžu priženiť a šesťdesiat percent územia musí zostať zalesnené. Na to všetko majú Bhutánci kráľovský dekrét. Na svoju krajinu sú nesmierne hrdí. Namiesto konkurencie ponúka ich dobrý kráľ „súcit" a namiesto hrubého domáceho produktu „hrubé domáce šťastie". To je cieľom rozvoja krajiny, osvietená cesta k pokroku.
Tradičné poľnohospodárstvo a remeslá poskytnú ľuďom všetko, čo potrebujú. V skromnosti im ide panovník príkladom. Dračí kráľ, ako ho prezývajú, zmodernizoval aj vlastný úrad. V roku 1998 si obmedzil právomoci v prospech ministerskej rady a v roku 2008 sa ich celkom zriekne. Nahradí ho korunný princ Džigme Chesar Namgjal Wangčuk, ktorý už bude vládnuť spolu s dvojkomorovým parlamentom v systéme dvoch politických strán. V tom istom roku sa totiž v storočnej monarchii bude po prvý raz voliť. Keď kráľ rozhodol o vstupe do OSN, bola to prvá známka konca uzatvárania sa pred svetom. „Keď sa však začne Bhután otvárať aj investíciám, jeho predstava rozvoja založená na budhistickom šťastí sa rozplynie vo chvíli, keď krajinu zaplavia lacné poľnohospodárske produkty zo zahraničia. Technický pokrok raz dorazí aj do týchto končín." Odolá Bhután náporu novej doby, ktorá agresívne klope na dvere zabudnutého kráľovstva?
Zem hrmiaceho draka:
Hovorí sa, že na Bhután zabudli ľudia, ale nikdy nie bohovia. Budhistické náboženstvo tu vždy malo veľmi silné pozície. Názov Bhután je odvodený zo sanskritského Bhótánta, čo v prekladu znamená „okraj Bhóty", teda Tibetu. Preto sa tomuto kraju tiež niekedy hovorí spodný Tibet, rovnako ako Sikkimu. Bhutánci, ktorí rozprávajú dialektom tibetčiny nazývaným dzongha, volajú svoju krajinu Druk-jul: „Zem hrmiaceho draka". Podľa povestí sa od skalných vrcholkov Himalájí odrážali s hrmením časté víchrice a vzdušné búrky. Miestny obyvatelia si to vysvetľovali revom draka, ktorý v horách prebýval. Bhután je až dodnes monarchiou. V šestnástom storočí bol v krajine zavedený systém svojráznej svetskej vlády. Medzi cirkevnou a svetskou mocou však odjakživa panovali veľké rozbroje. Až súčasný kráľ, ktorý vládne od roku 1972, tento dlhoročný spor šalamúnsky vyriešil. Vzal si za manželky štyri sestry z rodu hlavného budhistického lámu. Jedna z nich bola síce vydatá, ale tunajším mravom to nevadí. Z každou z týchto žien má dve deti. O nasledovníka trónu, ktorý je od roku 1907 dedičný pre dynastiu Wangčuk, je teda dostatočne postarané. Tým došlo k praktickému spojeniu cirkevnej a svetskej moci. Kvituje to aj necelý milión obyvateľov kráľovstva dlhého sotva 300 a širokého 150 kilometrov. Nikomu nevadí ani fakt, že pre dobro ľudu a na ochranu životného prostredia zakázal Bhután ako prvý na svete svojim obyvateľom fajčiť. Zato napríklad budúci rok netreba platiť dane. „Kráľovskí astrológovia predpovedali, že rok 2007 neveští pre krajinu nič dobrého. Dane sa preto nebudú vyberať. Krajina má tiež osláviť sté výročie monarchie, ale oslavy prebehnú až v roku 2008. Rozhodol o tom milovaný kráľ," opisuje Pavol Barabáš.
Štastie je v mysli:
Chudoba nie je v Bhutáne chápaná ako nedostatok peňazí, ale šťastia. Budhistické učenie vraví, že šťastie vychádza priamo z človeka. „Nachádza sa v mysli. Ak toto človek pochopí, nájde šťastie ako jednotlivec, ako národ, alebo celá populácia," prezradil o svojej viere Tshennyi Gopon, budhistický mních v kláštore Gaza. Kráľ vytvára prostredie, v ktorom každý obyvateľ môže dosiahnuť šťastie. Znie to až neuveriteľne. „Bhután sa poučil z chýb, ktoré svet urobil počas posledného polstoročia rozvoja. Bol to však rozvoj materiálneho bohatstva, na ozajstné šťastie sa medzitým akosi pozabudlo. Mnohé národy obetovali kvôli ekonomického rozmachu svoju kultúru a životné prostredie. Z pohľadu budhistickej filozofie znamená Hrubý národný produkt nadvládu konzumu nad duchovnosťou. Drancovanie planéty, ktoré zapríčňuje je podobné rakovinovému bujneniu, ktoré pomaly ničí svojho hostiteľa a nakoniec i seba samého. " Aj pre Pavla Barabáša je veľkou neznámou, čo sa stane, keď do Bhutánu príde demokracia a krajinu zaplavia výdobytky a výrobky západnej civilizácie. Udržia sa tradície a krehká súdržnosť tunajšieho obyvateľstva? Ťažko predpovedať. „Tu som pochopil, že nestačí žiadať od našich detí, aby si cenili zvyky kvôli tradíciám. Musíme im vytvoriť primerané dedičstvo. Čím viac cestujem tým viac si vážim národy, ktoré si uchovali tradičný spôsob žitia. Nie pre turistov, ale preto, že ich to naučili ich rodičia. Každá cesta ma vždy utvrdzuje v presvedčení, že šťastie nenájdeme nikde inde na svete, len doma," mieni Pavol Barabáš. Bhután je v tomto smere priam rozprávkový. Posledné himalájske kráľovstvo si v krehkom ponímaní šťastia zvolilo tú správnu cestu. Zatiaľ.
JURAJ SEDLÁK
Foto: PAVOL BARABÁŠ, K2 studio
Komentáre (0)