Bez hor by som to nebol ja

„Tatry pre mňa sú a zostanú mystériom, “ vyznáva sa dokumentarista Pavol Barabáš

„Nie som rozprávač,“ tvrdí o sebe. Na prvý dojem toho skutočne veľa nenahovorí. Svoje pocity vie vyrozprávať skôr kamerou. Už meno o ňom hovorí niečo podstatné. Barabáš znie prorocky, priam biblicky. Akoby bol predurčený klásť otázky. Napríklad také, ktoré nám vŕtajú v hlave, keď sa ocitneme v horách, uprostred ticha a mlčania. Alebo tie, ktoré v nás rezonujú po zhliadnutí jeho filmov. Zúčastňuje sa zmysluplných expedícií - výstupov, splavov či prechodov - aby prostredníctvom pohyblivých obrázkov vždy nanovo rozvíril stojaté hladiny našej nevšímavosti.

Podáva svedectvá o živote ľudí v horách a extrémnych podmienkach, o kmeňoch, ktoré aj v čase kozmického výskumu ešte neboli poznačené civilizáciou. Jeho dokumenty sú predovšetkým o ľuďoch, miluje hory, na Tatry nedá dopustiť, Slovensko ho neprestáva fascinovať. Baví ho vyrábať filmy, aké sa ešte nenakrútili. Nespočetné ocenenia na festivaloch doma i v zahraničí svedčia o tom, že dokáže zaujať. Človek mnohých odtieňov, vnímavý a plachý pozorovateľ života. Dokumentarista Pavol Barabáš.

Nakrúcal si na všetkých siedmych kontinentoch, prednedávnom si sa vrátil z Antarktídy. Ako v tebe dozrieva tento najchladnejší kontinent našej planéty?
Antarktída je silná, až neprenosná skúsenosť. Už len teploty mínus tridsať a menej robia z tohto kontinentu nehostinnú krajinu. Zima tam doslova bolí, aj keď zradné slnko svieti nepretržite deň-noc. Zažil som tam neuveriteľné, až desivé ticho. Všade navôkol, kam oči dovideli, bola len nedozerná biela púšť, ktorou sme kráčali. Vnútrozemie Antarktídy má len dve farby: bielu a modrú. Je magicky čisté a krásne. Odrazu akoby sa človek ocitol na inej planéte. Nikde inde som v prírode nič podobné nezažil.

Kam ste mali namierené?
Našim cieľom bolo dostať sa pešo k najvyššej hore tohto kontinentu - Mount Vinson. Vďaka bohatým skúsenostiam a schopnostiam polárnika Petra Valušiaka sme prešli úžasnú panenskú trasu cez pláne a doliny Ellsworthoveho pohoria, od pobrežia až pod úpätie 4897 metrov vysokej hory.

Pokiaľ viem, nikto pred vami túto cestu nepodnikol. Je to pravda?
Áno, na lyžiach sme prešli 350 kilometrov a zažili pocity legendárnych objaviteľov Antarktídy. Samy uprostred nevyspytateľného a neznámeho ľadu.

Bol to asi diametrálne odlišný zážitok, ako keď ste sa tropickou džungľou prebíjali k stromovým ľuďom Novej Guiney. Je ťažké uveriť, že na našej planéte ešte existujú miesta, kam nedorazila civilizácia. Aký je nepoznaný svet kmeňa Kombajov?
Ich svet je pururambo, čiže dobrý. Minulosť sa u ich neskončila a prítomnosť ešte nezačala. Je to svet, ktorý sa nikam neponáhľa. Obývajú ho prírodní ľudia netušiaci, že tam kdesi, za pomyselnými hranicami ich územia, existuje niečo, čomu hovoríme civilizácia. Žijú vysoko na stromoch v najdivokejších miestach západnej časti indonézskeho ostrova Nová Guinea. Nevedel som sa na nich vynadívať. Fascinovalo ma, že prežívajú len s prostriedkami doby kamennej.

Predpokladám, že nikdy nevideli belocha.
Málokedy poznajú obyvateľov susednej osady. Vstup na ich územie je tabu. Všetko, čo k svojmu jednoduchému životu potrebujú, im poskytuje džungľa. Luk a šíp majú nielen na lov, ale aj na obranu pred nepriateľom. Nepoznajú pocit vlastníctva. Z kameňa vyrábajú sekery, z kmeňov a konárov svoje príbytky. Zjedia takmer všetko, čo sa hýbe. Termity, jaštery, červy, prasce. Ich predkovia boli kanibali a lovci lebiek. Je to svet, o ktorom sme si mysleli, že už neexistuje.

To mi pripomína vašu cestu do Etiópie spred niekoľkých rokov, z ktorej vznikol výnimočný dokument Omo - cesta do praveku.
Tento film bol pre mňa jedným z najúžasnejších projektov cestovania po neznámej africkej divočine. Šiesti odvážlivci sme si sadli do raftu, aby sme splavili neznámu rieku Omo. Išli sme „nadivoko“, bez navigačných prístrojov, možnosti návratu i akejkoľvek pomoci zvonku. Boli sme druhá posádka na svete, ktorej sa kompletný splav akoby zázrakom podaril. Bojovali sme s nástrahami rieky v perejách tečúcich územím nikoho, až sme natrafili neďaleko v džungli na neznámy kmeň Bata, o ktorom sme ešte nepočuli. Čas sa u nich akoby zastavil a zakonzervoval minulosť ľudstva.

Vrátili ste sa do praveku?
Šokujúce bolo vidieť, že jediné, čo ľudia z praveku od našej civilizácie potrebovali k životu, bol samopal Kalašnikov. Dá sa totiž kúpiť od susedných sudánskych kmeňoch za kravy. Ostatné mali všetko výlučne z prírody. Podľa nášho správania si títo jednoduchí ľudia tvorili prvý obraz o našej civilizácii. Nechceli sme po sebe zanechať žiadne stopy, aby cestovatelia, ktorí prídu po nás nezistili, že sme tam boli. Aby sa taktiež cítili ako prví objavitelia Afriky, lebo to je vzácny pocit, ktorý už ťažko môžete na našej planéte zažiť.

Vedeli ste, do čoho sa rútite?
V prvom rade to boli nebezpečné pereje, ktoré sa nám v tej valiacej mase vody nedarilo odhadnúť. Z vody na nás číhali nebezpečne sa tváriace hrochy a krokodíly, vo vzduchu sa to hemžilo muchami tse-tse, ktoré vyľudnili veľkú oblasť planiny. O úmornej horúčave ani nehovoriac. Domorodci taktiež neboli zakaždým nadšení, lebo netušili, čo od nás môžu očakávať, a ako sa k nám majú správať. Raz nás prepadli, okradli a chvíľami sme netušili, ako ďalej. Riziká, ktoré nám hrozili, sme si uvedomili, až keď bolo po všetkom. Malária sa prihlásila o slovo hneď po návrate z rieky, prekonali ju všetci šiesti členovia expedície. Ale úžasný pocit z prírodných ľudí pretrval.

Čo podľa teba hrozí týmto kmeňom v blízkej budúcnosti?
To isté, čo kmeňom Novej Guiney - konflikt kultúr. Keď spoznajú tú našu, príde zmena. Pocítia potrebu niečo vlastniť, napríklad hrniec na varenie, pohár, tričko... Vznikne závisť, naruší sa súdržnosť. Domorodci začnú produkovať odpad, s ktorým si nebudú vedieť rady. Ak im vnútime naše tradície, vieru a hodnoty, mnohé z toho, čo majú sa rozpadne. Ich chápanie sveta im umožnilo prežiť po tisícročia a odrazu môže byť všetko inak. Je to miznúci svet. Čím viac cestujem, tým viac si vážim národy, ktoré si uchovali tradičný spôsob žitia. Nie pre turistov, ale z úcty k svojim rodičom a predkom. Niečo z toho môžeme pozorovať ešte aj u nás. Napríklad v dedine Lendak pod Tatrami chodia ľudia počas Vianoc oblečení do kostola v krojoch, zdobia hroby zosnulých, krásne spievajú. Sú to tradície, ktoré ich formovali a pri dnešnej globalizácii získavajú na hodnote. Bolo by na škodu, keby ich nespoznali aj ďalšie generácie.

Teba asi najviac formovali hory. Prešiel si najvyššie pohoria sveta, ale najhlbšie sa ti pod kožu dostali Tatry. Prečo?
Tam som sa ako študent pod ťarchou nosičskej krosne, ktorú som roky vláčil na Zbojnícku chatu, naučil pokore k prírode. Behával som horské maratóny, za deň prekonával stokilometrové hrebeňovky, pred návštevou budhistických oblastí držal štyridsaťdňové očistné kúry, zaúčal sa do tajov horolezectva. Príroda a hrdí ľudia žijúci v horách ovplyvnili môj ďalší život. Vštepili mi životné zásady a istú filozofiu. Moja prvá expedičná cesta viedla cez štyri najvyššie pohoria sveta - Himaláje, Hindukúš, Karakoram a Pamír. Bol som z nich unesený. Postupne som nakrúcal pod vrcholmi najvyšších pohorí všetkých kontinentov, no vždy som sa rád vracal do Tatier. Majú neopakovateľnú atmosféru. Sú pre mňa veľkou kronikou vlastných zážitkov. Aj vďaka vodcom, chatárom, či nosičom, ktorí tu žijú a dávajú im pečať neopakovateľnosti a jedinečnosti. Tatry sú za každého počasia iné, svojské.

Možno aj preto ťa v tatranských končinách volajú filmárom atmosferických porúch.
Tatry rád pozorujem. Viem sa nadchnúť oblakmi, lebo ich človek nedokáže ovládať. Obdivujem ich slobodu a dokonalosť. Zmeny počasia vedia vyčariť neskutočné prírodné divadlo. Stačí sa len otvoriť a byť vnímavý k týmto predstaveniam pre každého.

Tvoja osobná výpoveď vo filmovej básni Tatry mystérium hovorí hádam za všetko. Zmenili sa Tatry po ničivej víchrici?
Jeden dedko z Borového mi povedal: „Čo je v prírode dôležité, sa deje pomaly.“ My už tak prírodu navnímame. Civilizácia nás oberá o každodenný kontakt s ňou, a preto jej prestávame rozumieť. Zabúdame na jej zákonitosti a porušujeme ich. Potom sa divíme, keď príroda zasiahne do nášho života. Musíme ochrániť Tatry hlavne pred sebou, pred rýchlymi a nezvratnými rozhodnutiami. Zaujímavé je, že ani jeden záber z filmu Tatry mystérium sa po víchrici nezmenil. Tatry sú a zostanú pre mňa mystériom - hlbokým tajomstvom. Chrámom pre ľudí milujúcich prírodu. Aj ten najväčší kostol zanikne na úpätí tatranských štítov.

Vieš si zodpovedať otázku, prečo ťa hory tak mysticky priťahujú?
Prečo? Hovorí sa, že „čím vyššie človek vyjde, tým ďalej dovidí“. Ten, kto vstupuje do hôr, musí byť schopný zamilovať si námahu, samotu, obetavosť i skromnosť. Vybrať sa kdesi ďaleko na končiare totiž znamená zanechať všetko dolu: majetok, auto, peniaze. Nič z toho ti v horách nepomôže. Pomôže ti len to, že dokážeš otvoriť svoje srdce. Vtedy, keď sa pred ich veľkosťou začneš cítiť ako trpaslík, môžeš v sebe objavovať jednu z najvzácnejších ľudských vlastností: pokoru. Vlastne vtedy, keď na otázku, prečo chodíš do hôr, nevieš odpovedať a si zmätený, podávaš dôkaz nekonečného hľadania, ktoré ťa vábi neustále sa do hôr vracať.

Je pravda, že človek musí veľa pochodiť, aby našiel raj tam, kde vlastne žije celý život?
Na to, aby to zistil, je nutná odvaha. Pretože život a hľadanie je vlastne neistota. Myslím si, že celá západná spoločnosť nás cez média a množstvo poistení núti vnímať viac potreby bezpečia a istoty. Tie nás však zaháňajú do tesného kúta a dávajú pocit, že nám neprestajne niečo chýba. Chceme mať viac a viac, aby sme mohli na našej Zemi prežiť. Vzďaľujeme sa od prírody. Tým je život pre nás utrpením. A my, trpiaci civilizovaní ľudia, akoby sme nemohli tolerovať prírodných ľudí, ktorí nemajú nič, a predsa sú šťastní a spokojní z toho, čo im dá príroda. Nakoniec im vnútime našu hypermarketovú civilizáciu. No nie sme potom barbari? Ale to sú zase len otázky z mojich filmov. Je však pravda, že vždy sa z ciest teším najviac domov na Slovensko. Teším sa z tých malých zázrakov: krásnych dreveničiek, čistých prameňov, či zvukov zvoncov oviec pasúcich sa stráňach. Mám tu korene, rodinu a priateľov. Navyše, som ešte v svete nestretol šťastného emigranta.

Prekvapilo ma, keď si zahlásil, že najnovší dokument Putovanie Slovenskom si si vyrobil len tak pre seba. A pritom propaguješ našu krajinu...
Putovanie Slovenskom je o mojom videní rozprávkového sveta ukrytého pod Tatrami. Chcel som urobiť takú krátku hudobnú pohľadnicu, ktorá prešla nielen cez moje oči, ale i srdce. Vyvolať príjemný pocit z krajiny, ktorému by rozumeli všetci. Nakrútiť krátky film, ktorým by som sa mohol hrdo pochváliť kdekoľvek vo svete. „Pozrite, z tejto krajiny som prišiel.!“ Je smutné, že ročne vynakladáme na propagáciu nášho štátu milióny korún, ktoré sa kdesi strácajú. A tak toto bremeno akoby ostávalo na skupine nadšencov. Nie je to dobrá cesta. Na tom predsa nemôže byť založená propagácia Slovenska.

Momentálne nosíš v hlave film o unikátnej venezuelskej jaskyni, ktorú ste s priateľmi minulý rok objavili. Čím sú pre teba tieto končiny sveta výnimočné?
Venezuelské stolové hory Guyanskej vysočiny sa radia k najstarším pohoriam na svete. Kolmo k nebu sa z amazonského dažďového pralesa týči masív Chimantá, dvakrát väčší ako Vysoké Tatry. Jaskyne v jeho útrobách boli vytvorené v horninách, ktoré sa usádzali ešte v období, keď bola spojená Afrika a Južná Amerika do prakontinentu Pangea. Milióny rokov trvá izolácia tohto fascinujúceho sveta tepuí, ako stolové hory nazývajú domorodí Indiáni. Lemujú ich stovky kilometrov strmých skalných útesov, ktoré znemožňujú prístup z ktorejkoľvek strany. Väčšinu roka sú pod nadvládou prírodných živlov, bičovaný búrkami, dažďom a vetrom. Takmer nedostupná je i stolová hora Churí, rozlohou podobná našej Muránskej planine. Zďaleka však nie je rovná ako stôl. Skôr naopak. Je plná trhlín a puklín. Naše expedícií sa podaril prvý prechod touto stolovou horou, ktorý považujem za jeden z najnáročnejších. Zaujímavejšie sú však jej útroby, ktoré ako sa zdá, sú deravé ako ementál.

A vy ste sa do tohto ementálu zavŕtali... Čo ste v podzemí stolovej hory našli?
Galérie, v ktorých by s prehľadom mohol pristáť i veľký Boeing (smiech). Útroby novej jaskyne Pekelná diera, ktorú sme minulý rok objavili, sú učebnicou geológie a biologickej evolúcie, plné endemitov a tajomných procesov. Stolová hora je stále živá. Neustále pracuje. Dve miliardy rokov staré horniny rozožierajú baktérie. Je to jedna z našich nových hypotéz vzniku mamutích kvarcitových jaskýň, ktoré boli doposiaľ človeku neznáme.

Môžu vaše objavy nabúrať staré teórie o vzniku hornín a jaskynných priestorov?
Veda si zakladala na tom, že v kremenci takéto priestory nemôžu existovať. Ide svojim spôsobom o prírodný zázrak, ktorý míľovými krokmi posúva poznatky o vývoji stolových hôr, ako aj vzniku jaskýň v nevápencových horninách. Nabúravanie starých teórií o vzniku hornín však radšej prenechám vedcom a odborníkov. Ja som rád, že sa nám podarilo vidieť a nakrútiť svet, do ktorého od prvohôr nikto pred nami nevkročil. A práve to je lákavé na dobrodružných cestách, keď sa podarí aspoň trochu zažiť atmosféru pionierov cestovania, prvých objaviteľov a bádateľov, o ktorých sme v detstve tak hltavo čítali. O tejto téme ma baví robiť aj moje filmy.

V každom z nás drieme akýsi objaviteľ. Asi málokto je však ochotný pre poznanie toľko vytrpieť. Uvedomuješ si, že azda plníš aj sny iných ľudí?
Už sa pomaly aj bojím snívať, lebo vďaka rodine a priateľom, sa mi veľa snov splnilo. Moje filmy sú neraz o bolestnom prekonávaní prekážok, vlastných možností v extrémnych situáciách, ale snažím sa, aby na ľudí pôsobili pozitívne a optimisticky, dali im vieru v to, čo všetko je človek schopný dokázať. A tá viera pomáha aj mne. Za študentských čias som čítal preklad jedného tibetského nápisu: „Vieš sa tešiť z prekážok?“ Čím som starší, tým viac si uvedomujem, koľko múdrosti o živote je v tejto jednej vete. A preto aj v úvode mojej internetovej stránky nájdete heslo - choď tam, kam chceš ísť...

JURAJ SEDLÁK

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku13. 3. 2006, 06:31