Barabáš: TO ZA TO STOJÍ, NIE?

« Je toho veľa, čo by sme sa mohli pýtať režiséra, kameramana, dokumentaristu – jednoducho filmára a človeka Paľa Barabáša. « Ako sa natáčalo na Severnom póle či v podzemí stolových hôr? Ako dlho musel čakať na zábery s vlkmi či medveďom pri ovčom košiari? Z ktorého kopca na Slovensku je najkrajší pohľad? V ktorej krajine sú najusmievavejší ľudia? Alebo ktoré ocenenie si najviac váži? « Je to však muž s kopou krásnej práce, ale s málom času. « Preto odpovede na podstatné veci musíme nájsť v jeho filmoch « V tých o Slovensku a Tatrách sa dozvedáme o jeho vzťahu k našej krajine a tradíciám. Vo filmoch spod monumentálnych Himalájí nám ukazuje, ako aj v skromných podmienkach byť spokojný a mať „upratané" v duši. Dokumenty o prírodných kmeňoch nám zasa odpovedajú na otázky ako žiť v spojení s prírodou.« A v niektorých sa dozvedáme o tlaku globalizácie na staré kultúry, o vplyve zvyšovania našej životnej úrovne na úkor života iných. « Všetky nás však utvrdzujú v poznaní, že táto Zem je krásna, tajomná a stojí za to...
GFBARABAS02So zatajeným dychom sledujeme vo Vašich filmoch Vašich priateľov – „dobrodruhov" ako lezú na strmé skaly, zlaňujú popri mohutnom vodopáde, skáču do ľadových vôd kaňonov, brodia sa bažinami, štípe ich nepríjemný hmyz, či čelia natiahnutým lukom domorodcov. Iba málokedy si uvedomíme, že tým istým prechádza aj muž za kamerou a navyše práve s tou kamerou. Niekedy mám pocit, že kým niekto lezie dolu či hore, tak vy bleskovo skáčete z jednej strany na druhú, zo štítu na štít, ste tu i tam, aby to všetko bolo zaznamenané z každej strany, z každého uhla. Ako to skutočne prebieha pri filmovaní?
Pre mňa je vždy najdôležitejšie, aby expedícia mala originálny cieľ. Samozrejme tiež, aby bola úspešná. To filmovanie je až na druhom mieste. Moji priatelia často ani nevedia, že ich filmujem. Expedícia sa neprispôsobuje filmovaniu, to väčšinou nie je ani možné. Ja sa snažím prispôsobiť danej ceste.

Viete aj cez objektív kamery objektívne vyhodnotiť situáciu – kde môžete stúpiť, kde sa chytiť? Neskresľuje kamera často nebezpečný priestor, aby ste sa v ňom mohli pohybovať bez ujmy na zdraví?
Práve keď mám najväčší strach, priložím si kameru k oku. Zrazu sa na dianie okolo seba pozerám nie ako účastník expedície, ale ako tvorca dokumentu. Netvrdím, že je to bezpečný postup, ale vtedy zo mňa strach opadne.

Jeden z veľmi silných príbehov, ktorý ste režírovali mal okrem Vás ešte dvoch „špeciálnych" kameramanov. Bol to takmer intímny spôsob natáčania výpovedí. Hovorím o zimnom prechode hlavným hrebeňom Tatier. Aká bola práca na tomto filme – Stopy na hrebeni?
Bola to posledná, šiesta časť seriálu Príbehy tatranských štítov, kde som chcel predstaviť hlavný hrebeň Tatier z perspektívy, z akej ho nikto nepozná. A predsa, Slovensko leží pod týmto hrebeňom. Oslovil som dvoch mladých priateľov, či by sa nepokúsili o prechod celého hrebeňa Tatier v zime. Málokto veril, že sa im to podarí. Veľké nádeje som do nich nevkladal ani ja. Koniec koncov takýto prechod bez podpory a nonstop dokázal pred nimi iba Pavol Pochylý v roku 1979. Počas 15-dňového prechodu vládli na hrebeni naozaj kruté podmienky. Ale chlapci to zvládli, niečo aj nakrútili a nám sa to celé podarilo zdokumentovať.

Ako prichádzajú – vznikajú námety k Vašim filmom?
Prichádzajú tak akosi samé. Niektoré témy si vyhľadám ja, niektoré nájdu mňa. Z mnohých ciest som filmy neurobil. Nie preto, že by to neboli silné témy, ale preto, že ich prebili iné – silnejšie. To ma stále mrzí, lebo na expedície, z ktorých sa neurobí film, či kniha, sa časom zabudne. Spomeniem napríklad hľadanie jaskýň na stolovej hore Kukenam vo Venezuele, splav rieky Karnali v Nepále, prechod Zeme kráľovnej Maud v Antarktíde, či cesta na Južný a Severný pól.

Filmy ako napr. Pururambo ste natáčali pred takmer 10-timi rokmi, Mustang pred 13-timi. Nemáte niekedy chuť zistiť, aké je to tam teraz? Či sa im stále darí udržať si svoju tenkú hranicu slobody – nedotknuteľnosti?
To je jedna z rovín hľadania námetov pre moje filmy. Zachytiť to, čo cítite, že tu o pár rokov nebude. Preto som veľmi rád, že sa mi podarilo zachytiť kmene a kultúry, ktoré dnes už zápasia o svoju identitu s globalizačným valcom. Spomeniem napríklad film Omo – Cesta do praveku, kde sme zachytili štyri kmene pri rieke Omo, akoby z doby kamennej. Dnes sa na tejto rieke stavajú tri veľké hydroelektrárne a ľudia sa museli vysídliť a zmeniť svoj po tisícročia rovnaký spôsob života. Zostal tu len dokument ako svedectvo doby. Doby nie tak dávnej. A takto by som mohol komentovať veľa mojich dokumentov. Napríklad do bájneho kráľovstva Mustang prišla elektrika a Číňania tadiaľ plánujú postaviť cestu do Indie.

Niekto sa snaží na cestách nájsť nielen nepoznané krajiny či kmene, ale aj sám seba. Ako na Vás vplývalo poznanie
iných kultúr, iných spôsobov života, iných hodnôt?
Pre mňa bolo skôr dôležité byť v tej najčistejšej prírode, ktorá sa ešte zachovala na našej Zemi. Keď sa tam stretnete
s prírodnými kultúrami, je to bonus navyše. Často mám dojem, že ak sa s nami na tejto planéte niečo stane, budú to práve prírodné kmene, ktoré prežijú. Medzi nás a prírodu si staviame obrovský múr – to sa nám časom môže vypomstiť.

Veľa času ste strávili s prírodnými ľuďmi – kmeňmi. Prevzali ste od nich niečo, čo používate vo svojom bežnom živote?
Je to predovšetkým radosť zo života. Zo všetkého, čo život a príroda okolo nás ponúka. Tešiť sa z každej kvapky vody a zrnka obilniny. Prírodné kmene poznajú príbehy každého svojho jedla. Ako a kde rástlo, a čo obsahuje. My sme to už vďaka civilizácii stratili.

Myslím, že cestovatelia sú ľudia bez predsudkov. Je napriek tomu niečo, čo Vás zo zvykov či spôsobov domorodých kmeňov zaskočilo?
Na Novej Guinei domorodci necestujú. Boja sa prechádzať cez údolia. Veria, že človek svojim príchodom spúšťa rad udalostí, ktoré sa stanú. Ak je človek dobrý, stane sa niečo dobré. Ak je zlý, niekto ochorie, alebo umrie. Zlo treba potrestať. A keďže sú ľudožrúti, postup je vopred daný. Prechod Guineou naozaj nebol jednoduchý. Stačí si pozrieť film Pururambo. Napriek tomu, najmenší obyvatelia našej Zeme – Pygmejovia v africkom Kongu, hoci majú podobný spôsob života, podobné kamenné sekery a slamené chyže, všetky problémy riešia spevom a tancom. V ich slovníku neexistuje slovo vojna.

Takmer každý na Slovensku pozná vaše meno a vieme aj o množstve ocenení Vašich filmov v zahraničí i doma. Ale okrem DVD-čiek, či festivalových premietaní nám televízia (tá, ktorá nás má vzdelávať) dáva len málo príležitostí poznať vaše filmy. Prečo je to tak? Prečo sa u nás vysiela viac francúzskych dokumentov (vďaka i za ne), ako tých našich?
Myslím si, že sa to v poslednom čase mení k lepšiemu. Príbehy tatranských štítov boli vyrobené v spolupráci s RTVS. Ale dostať filmy napríklad do českých televízií je jednoduchšie. Prečo je to tak, naozaj neviem.

Z vašich filmov i slov cítiť spätosť s našou krajinou, najmä horami. Čo by ste „namiešali" do štamprlíka pre Slo‑
vákov, aby ste v nich prebudili schopnosť vnímať to okolo nás?
Treba cestovať po svete. Len tak sa dá spoznať a vážiť si to vzácne a jedinečné, čo máme doma. To, čím sa odlišujeme. Ale nie do hotelových rezortov, tam vládne uniformita, ktorú sa nám aj tak ťažko podarí napodobniť.

Na jednu stranu chceme byť otvorení svetu bez hraníc, na druhú si chceme uchrániť to naše krásne – slovenské. Poraďte ako na to?
Keď som prechádzal cez bhutánske kráľovstvo, zaujali ma štyri zákony, ktoré majú zabezpečovať šťastie ľudí v krajine. Boli to: bezplatné školstvo, zdravotníctvo, prístup k ekologicky čistému jedlu, vode a prostrediu, a zachovanie tradícií. Práve tie tradície dávajú človeku záchytný bod v živote, v rodine.

Na čom teraz pracujete? Čo by ste chceli do budúcna ešte preniesť na filmové „plátno"?
Novým filmom bude príbeh kmeňa Suri, ktorý žije na sudánsko-etiópskej hranici. Je to jeden z posledných afrických kmeňov, ktorý si zachováva svoju hrdosť a nechce sa vzdať tradícií. Bohužiaľ, jeho boj proti ázijským korporáciám, ktoré si prenajímajú ich pôdu od etiópskej vlády, je vopred prehraný. Je to apel na to, aby sme si uvedomili, že za každým našim luxusom sa odohrávajú v treťom svete obrovské tragédie.

Na záver ešte k „výzve" na vašej stránke: Choď tam, kam chceš ísť. Prečo by ľudia mali cestovať alebo po Vašom putovať?
Práve vtedy, keď sú nespokojní so svojim životom. Nech spoznávajú iné kultúry, iné spôsoby života a myslenia. Cesty pomôžu urobiť si poriadok v rebríčku hodnôt a vrátiť sa ako iný – spokojnejší človek. To za to stojí, nie? :-)