Barabáš: Mojím cieľom nie je nakrútiť dokument, ale dobyť vrchol

9. sep 2016 o 13:36 ALENA ŠTIFILOVÁ

Tatry ho formovali a oblúkom sa do nich vracia s novým dokumentom Sloboda pod nákladom. Práve prichádza do kín.

Vydal sa naprieč Antarktídou, varil s ľudožrútmi, zlaňoval najťažší kaňon sveta. Napriek tomu sa vo svojej tvorbe stále vracia k Tatrám a slovenskej krajine. V Slovenskej televízii mal nedávno premiéru dokument S tebou ma baví Slovensko a v kinách sa premieta Sloboda pod nákladom.

Prečo sa niekto dobrovoľne vyberie do štyridsaťstupňových mrazov alebo do neznámej africkej džungle? Vy chcete nakrútiť dokument, ale aký dôvod riskovať majú ostatní členovia expedície?
Chcú to zažiť. A pozor, mne tiež ide v prvom rade o zážitok. Ako dieťa som čítal knihy o objavovaní sveta a tento dobrodružný duch vo mne ostal. Vtedy som vôbec netušil, že aj ja raz budem mať to šťastie skúmať neznáme miesta našej planéty.

Nie je vaším prvotným cieľom nakrútiť dokument?
Nie, expedícia musí mať jednotný cieľ, napríklad dobyť vrchol alebo prejsť kaňon. Nejdete robiť film, ale niečo dosiahnuť. Keby to nebolo aj mojím cieľom, ovplyvnilo by to zdarný priebeh expedície. Zdržujete? Nabudúce vás do tímu nikto nezoberie. Dokument je len bonusom.

Ako sa nakrúca v takých podmienkach? Tolerujú vám prestávku, aby ste mohli urobiť záber?
Na tomto type expedícií to nie je možné. Pri hraných dokumentoch sa často niektoré scény opakujú, ale tu platí, že som to buď zachytil, alebo nezachytil. Ak chcem nakrútiť obrovskú snehovú pláň a bodky, ktoré na horizonte preskakujú ľadové kryhy, musím si ráno privstať a nadbehnúť si. Nikto mi pri vrcholových výkonoch nebude robiť herca, nemôžem im povedať, vráťte sa, vyzeralo to dobre, natočím to.

Potom musíte byť lepší ako ostatní, aby ste okrem výkonu zvládli aj filmovanie, či nie?
Nejde o to byť lepší. Dobrá expedícia je ako fungujúci hodinový strojček. Ak ste s najlepšími jaskyniarmi, musíte s nimi udržať tempo. Alebo kaňoning. Pri filme Trou de fer: Železná diera sme išli do najnebezpečnejšieho kaňonu na svete, kde padajú do obrovskej diery v zemi štyri mohutné vodopády a vy musíte byť aj v týchto extrémnych podmienkach pod prúdom vody, pripravený a schopný niečo zachytiť, mať pripravenú logistiku nakrúcania. Zlaňovanie vám nikto nezopakuje.

Nie je to na úkor kvality dokumentu, ak sa expedícia podriaďuje výkonu a nie nakrúcaniu?
Nestačí vziať do ruky kameru a niekam sa vybrať. V prvom rade musíte mať cieľ, ktorý osloví, a zážitky. Aj vy musíte cítiť, čo je to hlad alebo zima. Zažiť mráz, ktorý vám prechádza cez kožu a vy s ním bojujete, lebo viete, že ak zaspíte, viac sa nezobudíte. Len táto skúsenosť ma v dokumente posúva ďalej. Mať to zažité, aby to nebolo vymyslené ani sprostredkované. Vtedy ľudia dokumentu uveria.

Nevystavujete sa nebezpečenstvu, ak sa pre záber oddelíte od skupiny?
Každou expedíciou človek získava skúsenosti, pestuje si intuíciu a prírodné zmysly, napríklad pocit, kde je sever. Pôvodne som si myslel, že to má v sebe každý človek, ale zistil som, že len ten ho má, kto je stále v prírode. Aj zvieratá to majú. Myslím, že kedysi všetci mali schopnosť podvedome cítiť, kde sa nachádza sever.

Prečo sa radšej nespoliehate na GPS a kompasy?
Techniku by ste mali použiť, až keď ste v koncoch. Keď si neviete rady, zapnete GPS a to vám prezradí, kde sa nachádzate. Ak by ste ho mali zapnuté stále, v momente, keď zablúdite, sa vám určite vybije batéria. V 40- alebo 50-stupňových mrazoch je to ešte komplikovanejšie. Prístroje bežne prestávajú fungovať. Ste ďaleko od civilizácie, nikto vám nepomôže, nikto vám nenabije baterky.

Takže nie ste ani zástancom dronov?
Využívam ich, letecké zábery sú zaujímavým obohatením filmu. Ale dron je otázka posledného roku, dvoch. Predtým bol človek rád, ak niečo nakrútil z vyvýšeného miesta. Teraz plánujem expedíciu na Stolové hory, kde chcem využívať dron na prieskumné hľadanie jaskýň. Dron je navyše niečo, čo vám bude stále zavadzať, treba sa oň starať. Ako ho budete v divočine dobíjať? Možno musíte zobrať človeka, ktorý ho bude obsluhovať a niesť. A kto potom ponesie jeho výstroj a jedlo? Človek navyše môže byť brzdou expedície.

Prečo?
Vždy potrebujete malý a flexibilný tím. Ak hľadáte Pygmejov, ktorí ešte nevideli bieleho človeka, ideálne je, ak ste sám, prípadne dvaja. Lebo pre prírodné kmene traja ľudia už predstavujú svorku, čiže nebezpečenstvo. Rovnako to vnímajú aj zvieratá. Ak idete do Tatier, kamzíky nakrútite ľahšie, ak ste sám. Keď ste traja, zvery vás začnú vnímať inak.

Aký je ideálny počet na výpravu?
Okrem financií treba kalkulovať s viacerými faktami. Do džípu sa zmestia štyria, piaty by bol problém. Ak chcete ísť v rafte, optimálny počet je päť ľudí, ktorí majú silu rozbehnúť plne naložený raft a vyznajú sa v divokej vode. Pri extrémnom kaňoningu na ostrove Reunion potrebuje štyroch, aby okrem iného vládali odniesť výstroj na prežitie a množstvo lán. V kaňone Trou de fer to bolo spolu 700 metrov.

Absolvovali ste aj sólo expedíciu?
Nie, pretože rád nakrúcam z pohľadu niektorého člena expedície. A najmä, rád sa delím o zážitky. To najvzácnejšie, čo si človek odnesie z expedície, sú totiž ľudia a to, že ich spoznáte v najextrémnejších situáciách. V momente, keď sú fyzicky a psychicky na hrane, spoznáte, kto aký vlastne je.

Koľko expedícií ste podnikli s polárnikom Petrom Valušiakom?
Tri. Ale hneď po prvej som si povedal: nikdy viac. Vtedy sme išli z okraja kontinentu cez Ellsworthovo pohorie na najvyšší bod Antarktídy, Mount Vinson, vo výške 4897 metrov nad morom. Túto trasu sme zdolali ako prví na svete. Ten svetový primát sme dosiahli len preto, že sme nemali peniaze na lietadlo, ktoré za obrovské peniaze previezlo pod kopec dosiaľ všetky expedície.

Pre mňa je nepochopiteľné, prečo sa niekto dobrovoľne rozhodne podstúpiť toľké fyzické utrpenie ako ťahať dvestokilogramové sane naprieč Antarktídou v snímke Polárnik.
Ani ja som tomu nerozumel, keď som čítal o starých polárnikoch. Napísali knihu o neskutočnom utrpení a keď sa zvolávala ďalšia polárna výprava, hneď sa všetci hlásili. Potom som pochopil. Tá čistota prostredia sa dostane aj do vás, je to veľmi príjemné, po čase sa z toho stane droga.

Osobná skúsenosť?
Áno. Pamätám si ako nás prvý raz vyhodilo lietadlo vo vnútrozemí Antarktídy. Skúšali sme, ako duní ľad pod nohami, aká je teplota, snažili sme sa zžiť s prostredím. Asi ako ľudia na Mesiaci. Zahrievate sa len tak, že vydávate energiu, lebo mínus štyridsať je vonku, aj v stane. Najprv to bol pocit nebezpečného prostredia.

A kedy prišiel moment očarenia?
Predstavte si, že okolo vás je len čisto bielo-biela a ticho. Nič, čím by sa oko potešilo. Monotónne kráčate v bielej guli a prvé dni v hlave riešite spomienky z domova. Po týždni prichádza už menej myšlienok. S nikým sa nerozprávate, lebo keď ťaháte sane, pri tých nízkych teplotách to neuveriteľne škrípe. Ústa máte zamrznuté, pod nosom hrče ľadu zo zrazeného dychu. Nachádzate sa vo vlastnom svete a po troch týždňoch už neprichádza žiadna myšlienka. Zvyknete si na pravidelný rytmus kroku, dychu, dostávate sa do meditatívneho stavu a cítite sa úžasne dobre. Vtedy som pochopil starých polárnikov. Táto čistota, ktorá do vás vojde, je v našom svete veľmi vzácna.

Za utrpenie odmena?
Nie je to nič nové. Súčasťou rôznych náboženstiev sú púte a pútnici, kedysi bežná záležitosť. Ak človek ostal bezradný, nevedel čo ďalej, vybral sa na púť, na dlhú cestu a domov sa vrátil vyrovnaný. Rád robím cesty a expedície, kde sa musí ísť dlho pešo, kde sa členovia spoliehajú len na seba.

Ako sa dá vyrovnať s faktom, že na každej expedícii vystavujete svoj život riziku?
Na týchto cestách funguje človek na iných princípoch, dáva si pozor na každý krok, lebo vie, že ak sa šmykne, bude to osudná chyba. Ono sa to len zdá, že idete do nebezpečenstva, po dvoch týždňoch si vypestujete návyky a cítite sa bezpečnejšie než v Bratislave. Splyniete s krajinou. Bohužiaľ, dnešný svet sa mení. Do Antarktídy vás už nepustia bez signalizačného zariadenia. To vás oberá o pocit, že ste súčasťou prírody, že všetko závisí len od vás.

Z každej expedície vznikne film?
Nie, sú expedície, kam chcem len ísť. Ale stáva sa aj opak, vyberiem sa na expedíciu, z ktorej plánujem urobiť film, a nevyjde to.

Napríklad?
Po úspechu dokumentu Trou de fer: Železná diera o prechode cez kaňon s najvyššou náročnosťou, aká existuje, sme sa dozvedeli, že na ostrove Reunion sa našiel ešte náročnejší kaňon. Vlani sme sa tam rozhodli ísť. Zobral som si perfektnú techniku, novú 4K kameru, no počasie nám neprialo. Zvažovali sme, či vôbec vstúpiť do kaňonu s asi tridsiatimi zlaneniami. Na jednom stometrovom vodopáde končilo lano asi päť metrov nad hladinou. Na opasku sme mali celý náklad, asi 40 kilogramov na osobu, a mne sa s takou tiažou nepodarilo rozhojdať a doskočiť na okraj jazera. Musel som sa pustiť a skočiť do vody. Techniku som mal uzavretú v hermetickom vodáckom súdku, pri páde som však zlomil jeho vrchnák a technika sa kúpala vo vode. To bol koniec filmovania. Prechod kaňonom však patrí k mojím najsilnejším zážitkom.

Na také nepredvídané situácie sa asi nedá pripraviť.
Cesty do neznáma sú o tom, že neviete, do čoho idete a či sa vám podarí niečo nakrútiť. Pri filme OMO: Cesta do praveku sme nakúpili ovsené vločky, sadli v Etiópii do raftu a celý mesiac spoznávali krajinu, stretávali domorodcov, ktorí bieleho človeka ešte nevideli. Popritom sa snažíte aj niečo zaznamenávať a ste rád, že dôjdete do vysnívaného cieľa v poriadku. Až po návrate domov, po mesiaci alebo dvoch, si pozriem materiál a rozmýšľam ako ho premeniť na film. Vtedy sme boli druhá expedícia sveta, ktorá splavila africký veľtok Omo. Dnes by sa taký film už nedal nakrútiť. Na rieke postavili tri priehrady a domorodcov vysťahovali. Z pôvodného stavu ostal len náš dokument.

Potrebujete zážitky nechať odležať?
Hlavne tie, ktoré zažijete pri súžití s prírodnými ľuďmi. To je vždy silný emocionálny zážitok. Film Pururambo z Novej Guiney bol ako cesta v čase. Po dvoch týždňoch brodenia v močariskách sme sa dotkli praveku. To, čo ste zažili s prírodnými ľuďmi, musíte v sebe spracovať. Dôležitý je odstup. Napríklad film Suri vo mne zrel rok. Dnes viem, že to, čo som s nimi prežil, by už dnes nebolo možné.

Ako riešite stravovanie?
Väčšinou si nosíme dehydrované potraviny. Horšie je to s tekutinami. Na ostrove Nová Guinea sme sa báli piť vodu z močiarov, a tak sme museli vystačiť s jedným litrom prevarenej vody na deň. S jedlom to bolo tiež komplikované, ale často jedli sme s domorodcami. To, čo vám ponúknu, musíte zjesť.

Inak?
Inak si to vysvetlia tak, že ich podozrievate, že vás chcú otráviť, a urazia sa. V iných expedíciách sa stali prípady, že ľudí, ktorí odmietli ich potravu, zabili a keďže boli ľudožrútmi, potom ich zjedli. Takže, keď sme dostali krysu plnenú červíkmi, opečenú nad ohňom, s úsmevom sme ju skonzumovali. Zvyknem so sebou nosiť kotlík, bujóny, tabasco a iné slané veci, pretože v džungli nie je soľ, a z toho pripravím polievkový základ. Domorodci prinesú zeleninu a uvaríme spoločne polievku. Tento spôsob gastro komunikácie otvára dvere do každej chyže. Fungovalo to aj u prírodných Pygmejov v pralesoch Konga. Oni si to veľmi vážia, na druhý deň vás zoberú na lov, chytať antilopy alebo vyberať med.

Nie je návrat do civilizovaného sveta psychicky náročný?
Práve naopak. Odporúčam každému, kto je čo i len trochu nespokojný so životom, nech ide do prvej africkej dediny a chvíľu tam žije s domorodcami v slamených chatrčiach. Aj v rozprávke dostane Jano od mamky buchty a vyberie sa do sveta. Inak by hodnoty, ktoré doma má, nikdy nespoznal. Pygmejovia každý večer tancujú a spievajú. Deti, aj starí ľudia, ktorí celý deň bezvládne ležali a mysleli ste si, že umierajú. Celá dedina tancuje a vy na vlastné oči vidíte, aká dôležitá je komunita. Čím je národ bohatší, tým sú v ňom ľudia osamelejší.

A vaše osobné pocity, keď sa vrátite z expedície?
Ešte mesiac v sebe cítim úžasný vnútorný pokoj. Viem sa tešiť zo všetkého, všímam si veci, ktoré si inokedy ani neuvedomím. Vlaňajší Reunion bol extrémne náročný, po návrate som sa ešte týždeň triasol od vzrušenia. Od energie, ktorú mi dala táto zem. Nedá sa to opísať, ani nijako zachytiť.

Napriek expedíciám do najrôznejších kútov sveta sa stále vraciate k téme Tatier a slovenskej krajiny. Čím vás priťahujú?
Z Tatier som vyšiel, formovali ma. Vždy som mal snahu zachytiť ich.

Posledným filmom o Tatrách je Sloboda pod nákladom, ktorý sa práve premieta v kinách. Čo vás k nemu inšpirovalo?
Snažil som sa uzavrieť oblúk. Sám som v Tatrách pracoval ako nosič počas strednej a vysokej školy. Dlho som rozmýšľal ako stvárniť toto remeslo. Tento rok som si uvedomil, že mám poslednú šancu zachytiť na kameru najstaršiu generáciu vysokohorských nosičov.

Dokázali vysvetliť, čo ich motivuje vykonávať toto remeslo?
Je to neprenosná skúsenosť. Ja som to robil preto, lebo som chcel byť v horách. Každé ráno sa zo Zbojníckej chaty pozerať, ako slnko osvecuje prvé štíty, ako sa kamzíky prechádzajú navôkol. A daň za to bola, že som každý deň vyniesol náklad. Potom zistíte, že vám je po vynáške dobre. Že vám to aj niečo dáva. Nevedel som to vtedy pomenovať. Ale ľudia, ktorí nosia takmer polstoročie, to už vedia sformulovať. A vy sa len čudujete, ako dokáže niekto tak dlho nosiť náklad a nemať poškodené kĺby a iné zdravotné problémy. Nosiť nielen v lete, ale aj cez víchricu, búrku, v treskúcej zime, keď z okolitých štítov padajú lavíny.

Koľko chát využíva vysokohorských nosičov?
Hlavne Chata pod Rysmi, Zbojnícka a Téryho chata. Tie ešte vychovávajú mladých vysokohorských nosičov. Na poľskej strane tradícia neexistuje.

Čím to je?
Chaty tam stavali tak, aby k nim existovala prístupová vozová cesta, alebo sa dala postaviť nákladná lanovka. V našich Tatrách často zahraničného turistu zarazí, keď zistí, že na vysokohorské chaty sa nosí náklad na chrbte. Prečo nie helikoptérou ako v Alpách? Chatárov by vyšlo lacnejšie nechať si doviezť väčšie množstvo tovaru letecky.

Prečo to neurobia?
Momentálne je to na hrane, len od niekoľkých ľudí závisí, či zvíťazí ekonomický faktor, alebo ľudský rozmer a remeslo sa zachová. Nosič má v doline svoje opodstatnenie. Pozná ju, vie poradiť turistom, na chate pomáha, znesie odpadky, vie byť prvý pri záchrannej akcii. Ale tlak na chatárov sa stupňuje, prenájmy chát sa stále zvyšujú.

Baví vás Slovensko?
Naozaj robím rád filmy o Slovensku. Čím viac spoznávam svet, tým mám radšej Slovensko. Sú to spojené nádoby.

Pavol Barabáš (60)
36 rokov mal, keď sa vybral na prvú expedíciu. S kamarátmi a jedným dolárom na deň prešiel štyri najväčšie pohoria sveta. Vznikol z toho seriál Karakoram Highway (1995).

16 dokumentov o Slovensku a Tatrách doteraz nakrútil. Najznámejšie z nich sú: Tatry Mystérium (2003), Premeny Tatier (2006), Vysoké Tatry – divočina zamrznutá v čase (2007), Ticho nad oblakmi (2009), Hľadači tieňa (2013), Stopy na hrebeni (2013), Žiť pre vášeň (2014), S tebou ma baví Slovensko (2015) a Sloboda pod nákladom (2016).

180 minimálne toľko ocenení získal na domácich a zahraničných festivaloch. Patrí medzi najoceňovanejších slovenských filmárov. Cenu za najlepší dokument festivalu si stihol už odniesť z Medzinárodného horolezeckého filmového festivalu v Tepliciach nad Metují aj film Sloboda pod nákladom.