Barabáš a Slovensko

Ten druhý, mladší Barabáš, krstným menom Pavol (narodený v roku 1959), je tiež filmár, ale dokumentarista. Reč bude o ňom, pretože jeho výnimočnosť, originalitu a vari aj jedinečnosť na teréne slovenského filmu ťažko porovnávať s čímkoľvek a kýmkoľvek. Nie je možno ani podstatné, že jeho filmy na desiatkach medzinárodných festivaloch, súťažiach či prehliadkach po celom svete odnášali si tie najvyššie ocenenia, ako to, že témami veľkej časti jeho dokumentárnych filmov sú doposiaľ nepoznané, neprebádané a neprístupné miesta našej planéty. Nakrútil však aj filmy inšpirované Slovenskom. S obdivuhodnou vzdelanostnou, remeselnou a vkusovou vybavenosťou, vo svojom relatívne mladom veku predstupuje pred náročné filmárske auditórium doma i v zahraničí so súborom filmov, ktoré charakterizuje bohatá poznávacia, ale aj estetická hodnota. Hoci sme mali a máme na Slovensku filmárov, ktorí jednotlivými dielami prekročili náš domáci horizont (napr. Plicka, Bielik, Hollý, už spomínaný Barabáš, Jakubisko, Havetta, Hanák, Šulík), to čo sledujeme približne od roku 1998 pri mene Pavol Barabáš, nemá v histórii slovenského filmu obdobu.

Pavol Barabáš od polovice osemdesiatych rokov venuje sa dokumentárnemu filmu. Jeho prvými prácami boli filmy o skialpinizme, inštruktážne a cestopisné filmy. Približne od polovice deväťdesiatych rokov datujú sa jeho cesty do atraktívnych a vzdialených krajín či lokalít sveta. Práve oni nevšednosťou tém i pohľadov priťahujú čoraz väčšiu pozornosť a získavajú si obdiv uznanie, aké sa slovenským tvorcom v takom rozsahu ešte nedostalo. Výsledky mimoriadne náročných ciest vzbudzujú zaslúžený rešpekt tým, ako rozširujú naše poznanie o doteraz nepoznané, snáď len tušené a neprebádané javy, ale aj tým, s akou invenciou a výrazovou kultivovanosťou dokáže filmárske záznamy zo svojich ciest predstaviť divákom. Nepredstaviteľné obete, prekážky a úskalia, neraz hrdinstvo a odvaha, ktoré za týmito jeho filmárskymi svedectvami cítime, sú už inou kapitolou a mohli by byť témou na samostatný, možno skôr reportérsky pohľad.

Bez nároku na presný výpočet spomeňme aspoň niekoľko miest, odkiaľ Pavol Barabáš prinášal svoje fascinujúce svedectvá. Okrem iných lokalít nakrúcal na Čínskom Pamíre, v Západných Himalájach, v Hindikuše, na Evreste a na Kančandžoge v Britskej Kolumbii, na Novej Guiney, na Aljaške, na Mont Kenya a Kilimandžári, na Elbruse, v Tibete a na Sibíri, v Patagónii a v Skalistých horách v Kanade, na neprístupných a doteraz neprebádaných miestach Etiópie, na venezuelskej Stolovej hore Auyan Tepui, na najvyššej hore Austrálie a Oceánie - na Carstenszovej pyramíde a naposledy v Antraktíde. Výsledkom týchto ciest je takmer dvadsať dokumentárnych filmov, ktoré nespochybniteľne obohacujú slovenskú, ale aj svetovú dokumentárnu tvorbu o diela mimoriadnej kvality, prenikavej výpovednej hodnoty a vysokej kultúry filmárskeho výrazu, ku ktorej môžeme rátať tak prácu so strihom, výber hudby, objavnú prácu kamery v náročných podmienkach a striedmy, vecný komentár. Čo sa týka komentára, v niektorých Barabášových filmoch nedosahuje možno úroveň obrazového výrazu a hodnoty svedectva, miestami by azda mohol byť hutnejší, filmy však vždy obohacuje o novú dimenziu.

Medzi tie Barabášove filmy, ktoré celkom zreteľne zabodovali v medzinárodnej konfrontácii patria trojdielny film o najvyšších pohoriach sveta Karakoram Highway (1995), Budhistický Ladakh (1996), 80 metrov pod vrcholom (1997), Budhizmus na streche sveta (1998), 118 dní v zajatí ľadu (1998), ktorý získal päť veľkých cien a 12 iných na festivaloch a prehliadkach, Tajomné Mamberamo (2000) so siedmimi veľkými cenami a desiatimi ďalšími oceneniami, Expedícia Sibír (2000), Mustang (2001), oba filmy s piatimi najvyššími cenami, ďalej filmy OMO, cesta do praveku (2002), Pururambo (2004) a Amazonia vertical (2004) o takmer nedostupnej, panenskej Stolovej hore Auyan Tepui vo Venezuele.

Aj tieto v poradí posledné Barabášove filmy ocenili poroty medzinárodných festivalov najvyššími poctami, pričom napríklad len Amazonia vertical získala veľké ceny na festivaloch v novozélandskom Wanaka, vo Švajčiarsku, Bulharsku a v kanadskom Montreale a 28 iných ocenení po celom svete. Tak vo filme Tajomné Mamberano, ako aj OMO a Pururambo prenikol Barabáš so svojim malým štábom k spoločenstvám, ktorých sa ešte nedotkla civilizácia a žijú na úrovni ľudí doby kamennej.

Poslednou cestou, ktorú Barabáš podnikol s Petrom Valušiakom, Rudom Svaříčkom, Vladimírom Nosekom a Zdenkom Hrubým, bola štvortýždňová expedícia po Antarktíde a cieľom bol najvyšší vrch Mount Vinson. Počas tejto expedície ako prví ľudia na svete prešli pešo Ellsworthove pohorie od hranice kontinentu až po najvyšší vrchol. Podobne ako pri iných výpravách, kde museli prežiť extrémne horúčavy, výšky, krutú zimu, vlhkosť či hlad a boli odkázaní sami na seba, aj táto cesta bola nesmierne náročná na fyzickú a psychickú odolnosť. Prirodzene, že s napätím očakávame výsledný filmársky produkt tejto expedície.

Zdalo by sa, že doménou Barabášovho záujmu sú len vzdialené atrakcie. Omyl. Najblišie a najdrahšie jeho srdcu je Slovensko. V jednom rozhovore s ním (Pravda, 11.2.2006) doslova čítame tieto jeho slová: „Vrátil som sa z Carstenszovej pyramídy, čo je najvyšší vrch Novej Guiney. Bolo to v máji a o týždeň som vyšiel na hrebeň Nízkych Tatier. Schádzal som z Prašivej a od šťastia som spieval, keď som videl naše doliny, pramene, prírodu. Tisli sa mi slzy do očí, akú máme krásnu krajinu...“ Alebo na inom mieste: „Myslím, že človek musí veľa pochodiť. Ako ten pastier z románu Alchymista. Prejsť kus sveta, aby zistil, že to najkrajšie a najvzácnejšie má doma. O tom vlastne je môj film Putovanie Slovenskom“.

Takže Slovensko zo svojich tvorivých plánov Pavol Barabáš vôbec nevynecháva a vydal o ňom rovnako sugestívne filmárske svedectvo. Odhliadnuc od jeho prvých jedenástich dokumentárnych filmov, ktoré v podstate všetky nakrútil na Slovensku a o Slovensku, vzdal dôstojnú poctu svojej rodnej zemi aj potom, čo už získal množstvo domácich i medzinárodných ocenení. Fascinujú ho najmä naše slovenské veľhory Vysoké Tatry.

Okrem spomínaného filmu Putovanie Slovenskom v roku 1999 nakrútil sugestívny dokument Za hranicami tmy o výstupe na Gerlach so slepým športovcom. Zatiaľ Barabášovým vrcholným dielom na túto tému je poeticky komponovaný film Tatry Mystérium z roku 2003, ktorý získal 1. cenu v kategórii televíznych dokumentárnych filmov na medzinárodnom festivale Tourfilm v Karlových Varoch.

Po ničivej prírodnej katastrofe vo Vysokých Tatrách opäť sa tam vrátil a nakrútil v roku 2005 dokument Premeny Tatier, ktorým akoby utvrdil svoj vzťah k týmto veľhorám v duchu jeho vlastných slov na margo tohto filmu: „Každý hovorí, že Tatry už nebudú také, aké bývali. Hory však žijú vlastným životom. Nebudú sa podriaďovať naším predstavám. Aj tu nám príroda ukázala, že žije vlastným životom. Premeny tatier sú mojím pohľadom na zmeny v Tatrách. Snažil som sa do filmu dostať aj svoju pokoru a úctu k prírode, z ktorej sme všetci vyšli. Ak to pochopíme, pochopíme aj zmeny, ktoré sa dejú na našej zemi. Ak samozrejme máme záujem“.

Pavol Barabáš je ešte mladý. Hoci má už za sebou niekoľko prenikavých úspechov, má ešte pred sebou aj dlhú životnú dráhu. Tá suma poznatkov, skúseností, obetí, strádania, ale nadovšetko impozantných výsledkov jeho tvorivosti, veríme, sa v budúcnosti len zúročí. Je skvelým reprezentantom intelektu, tvorivosti, pracovitosti a cieľavedomosti.

V súčasnosti je najoceňovanejší a vo filmovom svete zdá sa najznámejší slovenský dokumentarista. Jeho doterajšie výsledky vzbudzujú úctu a obdiv.

MILAN POLÁK, Literárny týždenník