Trou de Fer - železná diera - Súvisiace články
O filme
O expedícii
Kde film uvidíte
Stiahnuť (SK)Download (EN)
Viac o DVD
Objednať DVD
Fotogaléria
Film o filme
Video
Zaujímavosti
ČSFD.cz
Povedali o filme
Súvisiace články
Médiá o filme
Press zóna
Ocenenia
O režisérovi
Spolupracovali
PoďakovanieA strach z výšok sa prejaví
Pavol Barabáš dokázal svojím novým dokumentom nielen zaskočiť ale v priamom prenose poskytnúť pocit neistoty a strachu, až sa bojíte, či vy ako divák zostúpite „Železnou dierou" Mount Everestom medzi kaňonmi. Na konci dokumentu ste spotený, vyčerpaný a nevládzete prejsť posledné metre presne tak isto, ako výprava na ostrove Reunion, na francúzskom území blízko „slovenského kráľovského územia" ostrovu Madagaskar. Po poslednom filme Pavla Barabáša (Mongolsko - V tieni Džingischána) som bol neskonale sklamaný. Spomínam si, ako som dokument o Mongolsku prirovnal k tým slabším, ktoré sa premietajú na STV (kvôli nízkemu rozpočtu). Tentoraz ale nemôžem filmu pána Barabáša vôbec nič vyčítať. Dal mi pocítiť kus nádhernej prírody, ktorá vznikla po výbuchu a následnom prepade sopky.
Tour de fer je to miesto na Zemi, ktoré si z posledných desiatich výprav zobralo štrnásť ľudských životov. A žiaľ aj jedného z predchádzajúcej výpravy, priateľa opätovných „pokušiteľov" osudu (Miroslav Dušek, Jaroslav Holeček, Natália Borecká, Pavol Barabáš a Martin Chroumal). Veľakrát sa pri filme necháte úplne vtiahnuť do deja. Autentické zábery zostupu, neustále klopkanie vody z vodopádov na prilby a pohľad priamo do diablovho lona. Padnúť by nechcel ozaj nikto. Je mi ľúto, že tento film nebol natočený ako 3D. Myslím si, že zážitok by bol o to väčší, napínavejší, a pohltil by diváka tak, že by mu nedovolil dýchať zo žiadnej strany. K tomu treba povedať, že dej je rovnomerne rozčlenený (pár výnimiek si nevšímam, lebo napätie dokázalo chybičky krásy úplne zakryť). Ak máte pocit, že film je hodný len Horských filmov, poviem, že sa mýlite. Dokument hovorí príbeh aj o ľuďoch. Niekto to možno nikdy nepochopí (a možno ani ja nie), že ak raz na jednom mieste zažijete smrť kamaráta, čo vás na to miesto opätovne ťahá? Je to nie len pocta, ale pravá súdržnosť a kamarátstvo. Ako sám Pavol Barabáš povedal „celkového materiálu bolo asi 10 hodín", je zrejmé, že všetky detaily nie je možné zhliadnuť. Jedna vec mi ale chýbala, ktorá bola prítomná práve v dokumente o Mongolsku. Panoráma. Zábery na pokojné okolie pri diablovom koryte vodopádov. V tomto smere som od režiséra čakal trochu väčšie prekvapenie.
Moje pocity:
Neviem, či chcem takýto pocit ešte zažiť. Mal som strach, mal som závrate, cítil som napätie a aj únavu. Veľmi podarený dokument po všetkých stránkach dokumentaristiky.
- Felling Movies, číslo 6/019, Autor: petball, 22.11.2011
Pavol Barabáš pre HN: Smrti sme sa vôbec nebáli. Šli sme na istotu...
Hospodárske noviny, 22.11.2011
Autorka: Lucia Čížová
Spolu so štyrmi kamarátmi sa rozhodol prejsť miesto, ktoré minulý rok neprešiel nikto iný. Prežili to a z ich zážitku vznikol film, ktorý má už na konte desať filmových cien z celého sveta.
Keď ste sa rozhodli prejsť najdivokejší kaňon na svete, Trou de fer na ostrove Reunion v Indickom oceáne, neplánovali ste to ako film. Kedy vznikla aj táto myšlienka?
V prvom rade sme išli prejsť jeden z najťažších kaňonov na svete, na to sme sa museli pripraviť - film o niečom, čo sme nezvládli, by asi nemal význam. Sústredil som sa na zlaňovanie, prechádzanie cez koridor, plávanie a podobne, nebol čas na veľké nakrúcanie alebo na opakovanie scén. Museli sme sa ponáhľať, aby sme to prešli za tri dni. A po 12 hodinách vo vode ste nemohli niekomu povedať: toto by bol pekný záber. Musel som byť pripravený zachytiť, čo sa dalo.
Mali ste niekedy chuť odhodiť kameru?
Na záver cesty, keď sme boli v tme a mali pred sebou 400-metrovú kolmú stenu, za ktorou už bola civilizácia. Nemohli sme zastať, pretože mohol prísť dážď a to už by sme neprešli.
Práve tento záver cesty vo filme nie je, ste s konečným výsledkom aj tak spokojný?
Som veľmi spokojný a šťastný. I keď mi veľa ľudí vravelo, že by chcelo vidieť ešte viac, nedalo sa. Mohol som dorobiť niekde dokrútky, ale chcel som urobiť čistý dokument.
Bol tento film s doteraz najväčším rizikom smrti?
Nie, nešli sme do rizika, išli sme na istotu. Vedeli sme, že nemôžeme urobiť chybu, nemali sme sa za celý deň čas najesť a napiť, ale uchvacovala nás príroda. Takže na jednej strane vyčerpanosť, na strane druhej neskutočný nával šťastia a energie.
Ako je možné, že práve vy ste boli jedinou expedíciou na svete, ktorá minulý rok kaňon prešla?
Je to nebezpečné a bolo to po monzúne, kedy voda všetko spláchla a človek nevie, čo je dolu. Ale mali sme odvahu prejsť to.
Je to francúzske územie, necítili sa Francúzi ukrivdení, že ich kaňom prešla slovensko-česká expedícia?
Jednu z našich cien sme dostali aj na najväčšom francúzskom festivale dobrodružných a objaviteľských filmov, takže to bola taká satisfakcia.
Film ešte ani nie je v našich kinách a už má 10 cien filmových cien...
Nasadili sme ho v septembri, a teda ma prirodzene teší, že diváci aj porotcovia vo svete hodnotia najmä autenticitu snímky.
A čo vás čaká teraz?
Teraz dokončujem film o najkrajších tatranských štítoch, pretože Tatry sú pre mňa jedny z najkrajších pohorí. Na Slovensku je však viac zaujímavých prírodných úkazov, ktoré by stáli za to.
Ďalšie články:
