Tepuy - cesta do hlbín Zeme - Médiá o filme

Nie každý je schopný pre film toľko vytrpieť

Pod sebou mal päťdesiat metrov prázdnoty. K hrane venezuelskej stolovej hory Chimantá mu chýbal len kúsok. Vtedy si Pavol Barabáš (45) všimol, že ostrými hranami kremencov rozstrapkané lano môže každú chvíľu prasknúť. Neprasklo. Aj preto mohol na ďalšej expedícii postaviť malého snehuliaka na najväčšom ľadovci, stekajúcom z Ngga Pulu na Novej Guinei. Úspešnému slovenskému filmárovi raz veštkyňa povedala, že sa dožije vysokého veku.

Na čo myslíte v podobných okamihoch, aký vám vo februári pripravilo lano, ktoré sa mohlo pretrhnúť, po čom by ste zahučali do hĺbky neznámej jaskyne?
V živote každého človeka sú maličké momenty, keď sa dostanete do problémov... A je jedno, či ste doma na Slovensku alebo na expedíciách. Musíte zachovať chladnú hlavu a hľadať riešenie. Paradox je, že najviac úrazov podľa štatistík, sa stáva práve doma či na pracovisku, kde si myslíte, že sa vám nemôže nič stať. A to je najnebezpečnejšie. Ak idete cez tú istú križovatku po dvadsiaty raz, viete, aké nebezpečenstvo vám hrozí zľava a na čo všetko si musíte dať pozor sprava. Ak by ste na ňu postavili nahého domorodca z džungle Novej Guiney, nikdy nepochopí, ako to na nej funguje. Takisto keď vy prídete do džungle, musíte vopred poznať, aké nebezpečenstvo a odkiaľ môže prísť. Preto je lepšie mať domáceho sprievodcu. Počas expedície po etiópskej rieke Omo, z ktorej je dokument Omo - Cesta do praveku, sme ho nemali. Po skončení akcie jeden z účastníkov Peter Valušiak povedal zaujímavú myšlienku. "Mnohé nebezpečenstvá sme si ani neuvedomovali, lebo sme ich nepoznali." Najväčšie nebezpečenstvo je to, ktoré nepoznáte.

Spomeniete si na situáciu, ktorú ste vnímali ako najhrozivejšiu?

S odstupom času by sa taká našla možno v každej expedícii, vtedy to však beriete ako prekážku na ceste za cieľom, ktorú treba riešiť. Veľmi nepríjemné bolo poranenie kolena hlboko v novoguinejských močiaroch asi v najvzdialenejšom mieste na našej planéte. S kolenom vhodným na operáciu som sa musel v bolestiach dostať do bezpečia. Trvalo to desať dní.

Koľkokrát ste si v podobných nepríjemných chvíľach vyčítali: Na čo som sem vôbec liezol?

Stáva sa mi to dosť často... Spomínam si napríklad na výpravu po rieke Omo, keď som mal cez vetrovku doštípaný muchami tse-tse každý štvorcový centimeter chrbta. Alebo na to, ako som ťahal na saniach osemdesiatkilogramový náklad s filmovacou technikou na Mount McKinley, ktorý bolo treba vyviezť do dosť veľkej výšky. Alebo na okamihy medzi domorodcami, ktorí na mňa mierili šípmi. Alebo na nekonečné hodiny v tme v neznámej jaskyni pod venezuelskou stolovou horou Chimantá. V podobných situáciách si dávate otázky, či všetko vaše trápenie má vôbec nejaký zmysel. Raz mi jeden pán povedal: "Tvoje filmy ti nikto nemôže závidieť, lebo málokto je ochotný pre ne toľko vytrpieť." Kto to neprežil, netuší, čo znamená nakrútiť extrémny záber...

Dokumentárnymi filmami oslovujete divákov na celom svete. Získali ste za ne viac ako stovku ocenení. Ešte vám nezovšedneli informácie o ďalších cenách?

Nuž, tie posledné filmy už nerobím pre festivaly. Poviem to takto: Ideálny festivalový film je krátky, aby sa z tej záplavy filmov, ktoré sa ročne na svete nakrútia, zmestilo na festival čo najviac. Ja tvorím dlhšie dokumenty. V takom prípade sa do programového bloku zmestí menej titulov. Pamätám si, ako na jednom zasadnutí Svetovej aliancie horských filmov vyzývali riaditelia festivalov filmárov, aby nenakrúcali dlhé filmy, ale kratšie...

Nevzali ste si teda ich "dobre mienené" rady k srdcu?

Môj festivalovo najúspešnejší dokument bol Mustang, ktorý má dvadsaťšesť minút. V poslednej tvorbe mám však dlhšie filmy. Tie sa snažím robiť viac pre kiná alebo ich môžu vidieť diváci prostredníctvom DVD. Aby mal človek zážitok, aby sa mohol ponoriť do príbehu a obrazov. Aby to proste bol plnohodnotný film.

Po šesťdielnej kolekcii DVD s názvom Grand Prix vyšlo teraz ďalšie DVD Amazonia vertical o výstupe na najväčšiu stolovú horu na svete Auyan-Tepui vo Venezuele. Sledujete, ako sa dévedečká predávajú?

Povedal by som, že v prípade mojich filmov nejde o hity. Myslím si však, že majú stálu hodnotu a budú pre fanúšikov zaujímavé aj o rok, o dva, o desať... Sú v nich určité hodnoty, ktoré sa nestratia. Aj teraz patria k najpredávanejším DVD z domácej tvorby.

S úsmevom ste spomínali, že na počiatku vydávania vašich DVD bola pirátsky napálená kópia filmu Tatry - Mystérium. Rozhodli ste sa prekaziť pirátom biznis?

Nie (smiech). Toho piráta som ani nemohol nájsť, určite napálil ten film z VHS... Jednoducho ma mrzelo, že by sa mali ľudia pozerať na nekvalitné kópie. Myslím si, že DVD sú skutočne kvalitné. Navyše je na nich aj množstvo bonusov. Na tom najnovšom - Amazonia vertical - je asi desať bonusov. Napríklad rôznych zaujímavostí, ktoré sa už do hodinového filmu nezmestili, alebo ktoré som doň z rôznych dôvodov nechcel dať. Dopĺňajú mozaiku celej expedície, pripomínajú, čo sa udialo, prinášajú dopĺňajúce informácie o hlavnom aktérovi expedície Beckovi alias Petrovi Ondrejovičovi. Ľudia, ktorí majú radi divokú prírodu a stolové hory, si môžu ponad ne preletieť lietadlom... Proste nezvyčajne bohaté DVD pre všetkých, ktorí milujú dobrodružstvo a objavovanie neznámeho sveta.

Ako sa dorozumievate s domorodcami? Kto vám pomáha tam, kde trebárs s angličtinou človek nevystačí?

Napríklad na Novej Guinei som bol s priateľom, s ktorým som už absolvoval asi štyri expedície. Volá sa Rudo Svaříček a je to, myslím, jeden z najväčších českých cestovateľov. Onedlho bude mať v SNM veľkú výstavu Tamtamy času práve z Novej Guiney, na ktorú podnikol už 17 ciest. Rudo vie dobre po indonézsky a indonézčtina je úradný jazyk na Novej Guinei. Takže sa tam nájdu ľudia, ktorí tento jazyk ovládajú a s ich pomocou je aj komunikácia s domorodcami jednoduchšia. Keď sa napríklad chcete od nich dozvedieť rôzne veci o zvykoch a tradíciách, o jedlách až po ich sexuálne správanie. Vtedy je znalosť jazyka, ktorým sa možno dohovoriť, vyslovene nutná.

Chcete povedať, že indonézčinu ovládajú aj kmene nahých domorodcov, ktorí nevideli bieleho človeka, kým ste tam neprišli vy?

Nová Guinea je veľká ako Francúzsko a Veľká Británia dohromady. Na tomto veľkom území je viac ako sedemsto jazykov. Na výpravy si berieme nosiča či sprievodcu, ktorý ovláda okrem indonézčiny aj niektoré z ďalších jazykov. Rozdiely sú tam však veľmi veľké, ľudia zo susedných dolín sa navzájom vôbec nepoznajú. Nepoznajú často ani kmeň, čo žije o kúsok ďalej. Stále tam existujú kmeňové vojny, takže sa aj boja jeden druhého. Okrem toho veria v množstvo rôznych kúziel a čiernu mágiu, takže je to taká húština čarov, duchov a pomsty.

Nepresvedčili vás, aby ste uverili ich mágii?

Museli sme uveriť tomu, že cez najvyssie pohorie Novej Guinei prejdeme. To bolo najdôležitejšie.

Najvyššie vrcholy sveta, svetom zabudnuté kráľovstvá, dravé rieky, džungľa, civilizáciou nepoznamenané kmene, neobjavené jaskyne ukryté pod stolovými horami... Kam sa ešte plánujete vybrať?

Ale ja nechcem nikam cestovať! (smiech) Chcem byť doma! Mne sa na Slovensku veľmi páči, mám ho rád. Tu chcem robiť filmy, aby som spropagoval túto zem. Lenže zatiaľ akoby sme sa chceli utajiť pred svetom. Vždy sa však nájde nejaký kamarát, ktorý mi nasadí červíka do hlavy. Poviete si, nejdem a nejdem. Potom si uvedomíte, že je to taká posledná šanca urobiť z tej oblasti niečo zaujímavé, lebo západná civilizácia postupuje veľmi agresívne dopredu. A ak chcete zachytiť niečo, čo tu zajtra už nemusí byť, nemôžete váhať. Začnete trénovať a pohrávať sa s myšlienkou, čo keby som to vydržal, čo keby som to dokázal. A idete... Vždy sú to výzvy.

Existuje na svete miesto, na ktoré by ste sa už za nič nechceli vrátiť?

Nová Guinea. Je to však aj magický ostrov, na ktorom sa zastavil čas. Má v sebe neopísateľné čaro. Je ako droga. Niektoré jej zabudnuté časti pripomínajú veľké a živé etnografické múzeum. Nájsť a stretnúť ľudí, ktorí žijú ako v kamennej dobe, je obrovský zážitok.

A práve tam sa často vraciate.

Ja som inak pohodlný. Väčšinu života trávim za počítačom vo svojom štúdiu. V extrémnych podmienkach si človek niečo vytrpí, ale zasa... Dobrodružný film z príjemného prostredia neviem urobiť. Napríklad obdivujem dokumentaristov, ktorí dokážu tu zápasiť s nepríjemnými témami. A urobia z toho perfektný film.

- Jena Opoldusová, Moment