Suri - Povedali o filme

Vnímajúc náš svet sa mi zdá, že vlády sa ho snažia mať pod stále väčšou kontrolou. No je zrejmé, že sa kontrole vymyká a že im uniká. Pokrok vedy a technológie, ktorý by mal do nášho života vnášať istotu, má úplne opačný účinok. Globálne otepľovanie je len jedna z neistôt, ktoré nám rozpínavý a agresívny takzvaný globálny pokrok prináša. Nezáleží na tom, kde žijeme a akí sme bohatí. Každému sa pretvára doterajší spôsob života, či už žije v New Yorku alebo na púšti.

Tradičná rodina je ohrozená, mení sa a bude sa meniť aj do budúcna. Zo sveta rúcajúcich sa tradícií nevznilo nikdy nič dobré. Preto je dôležité, aby sme sa učili pestovať toleranciu ku kultúrnej rozmanitosti. Tento rešpekt nám pomáha k tomu, aby sme sa neutopili vo vlastnej samoľúbosti. Náš svet "veľkých" premien má vplyv na všetko, čo robíme a „vcucáva" nás to do akéhosi systému, ktorému vlastne nikto dobre nerozumie, ale ktorý nás straší svojou prítomnosťou. Dôsledky je cítiť všade. Svetový trh je ľahostajný k štátnym hraniciam, a tým aj ku schopnosti štátov ovplyvňovať udalosti vo vnútri. Preto neprekvapuje, že k politickým vodcom už nikto nemá rešpekt a nikoho príliš nezaujíma, čo povedia. Pomaly si uvedomujeme, že kliknutie myšou vo Washingtone môže zmeniť chod ekonomiky štátu na inom kontinente.

Špekulatívny nárast komodít mení život a tradície nič netušiacich ľudí aj v treťom svete. Africký kmeň Suri, ktorý žil doteraz izolovane na etiopsko-sudánskej hranici, bol pre mňa synonymom slobodných ľudí - nezávislých od okolitého sveta. Teraz stojí pred existenčnou hrozbou. Satelitné scanovanie pod ich pastvinami objavilo ložiská ropy i zlata. Kmeň, ktorý tu prežíval stáročia na základe dávnych tradícií, sa zrazu stal na vlastnom území nepohodlný. Mŕtvoly dedinčanov, ktorí sa nechceli vysťahovať, sú pochované v hromadných hroboch. Hoci žili akoby v dobe kamennej, organizácia ich kmeňového systému im umožňovala žiť spokojný život pastierov, kde najväčším majetkom nebolo zlato, ale rodina a zdravý dobytok. Ešte pred pár rokmi neporušené etnikum, sa už dnes zmieta v agónii, ktorej sme sa nechtiac stali svedkom. Rýchly rozklad a likvidáciu kmeňa Suri môžeme vidieť zachytenú v novom dokumente pod názvom SURI.

Palo Barabáš

Od našej spoločnej expedície v roku 2001, z ktorej film Omo - cesta do praveku poznáte iste všetci, sa v Južnej Etiópii zmenilo nesmierne veľa. Najprv sa postavili tri veľké priehrady na samotnej rieke Omo. Ten nádherný kaňon plný úžasných perejí je dnes prakticky je zatopený. Povedali sme si - pokrok, 80 miliónová krajina potrebuje energiu.

No vzápätí vláda začala zaberať aj krajinu nížinatých plání kmeňového územia dolného toku. My sme sa s týmto bezohľadným prístupom už stretli na mojej poslednej plavbe dolným tokom rieky Omo v roku 2012, kedy nás ozbrojenci etiópskych špeciálnych síl vyhostili z rieky. Videli sme, ako domorodých Bodiov a Batov odstavili od prístupu k rieke, nahrádzali ich poľnohhospodárskymi bezzemkami z vysočiny, ktorých dovážali po tisícoch, aby nahradili pôvodných kmeňových vlastníkov tejto zeme. Buldozéry odlesňovali krajinu, bagre kopali zavlažovacie kanály pre budúce plantáže na cukrovú trstinu, bavlnu. Zem už bola vopred predaná zahraničným plantážnikom. Mal som pocit poroby predtým hrdých bojovníkov a polonomádov, keď som si spomenul na našu starú krásnu Afriku. Títo ľudia nechcú žiť tak ako my. Im netreba mobily, stres a balenú stravu za peniaze. Oni chcú zostať sami sebou aj do budúcna. Zrejme by sa im to aj podarilo, nebyť surovín a zapredaných afrických vlád. A aj o tom je najnovší Barabášov film - nielen vzrušujúci, etnograficko udivujúci ale aj trefne kritický. Národ Surmov- Suri zostal zrejme posledným odbojným kmeňom na území. Je potrebné, aby svet o nich vedel. Preto aj vás naň pozývam.

S pozdravom, jeden účastník viacerých predošlých expedícií.

Peter Ondrejovič