Pururambo - Povedali o filme

Pururambo znamená dobrý, film je výborný

Dobrodružstvá, ktoré vyrážajú dych. Stretnutia s ľuďmi, čo nikdy nevideli belocha. Vence z lebiek, pripomínajúce hostiny kanibalov. Nebezpečenstvá, vypínajúce nervy na maximum. Tajomstvá, povery, záhady... Vzrušujúci je kus sveta, ukrytý pod nepreniknuteľným zeleným závojom pralesa, do ktorého pozýva nový dokument Pavla Barabáša Pururambo. Dnes prichádza film, ovenčený Cenou divákov z festivalov v Poprade a Brne, do slovenských kín.


Najväčší tropický ostrov sveta Nová Guinea zvábil Barabáša už tri razy. V dokumente Pururambo zaznamenal svoju druhú výpravu "proti prúdu času". Až do kamennej doby prenikla skupinka odvážlivcov, odolávajúcich nástrahám pralesa, v ktorom niet chodníkov, a močiarov, vťahujúcich svoje obete do hlbín. Ani domorodci nemali odvahu priblížiť sa k chatrčiam najbližších susedov. Báli sa. Na rozdiel od belochov, ktorých viedol Rudolf Svaříček. Český dobrodruh a cestovateľ vyjednával - hoci často len gestami - s náčelníkmi osád, ktorí naňho mierili svoje šípy či kopije. On je rozprávačom príbehu. Príbehu o neznámych kultúrach. O mágii aj všednom dni obyvateľov pralesa. O viere, duchoch a pomste. O tom, ako Kombajovia žijú, bývajú, čo jedia, do čoho sa odievajú, aké sú ich pracovné nástroje, aké sú povinnosti mužov a aké žien, o ich sexuálnom živote. Aj o kmeňových vojnách.

Zo zážitkov z "veľkého živého etnografického múzea" urobil Pavol Barabáš dobrodružný dokument. A tiež portrét najväčšieho českého cestovateľa súčasnosti Rudolfa Svaříčka. Kamerou sa najoceňovanejší slovenský filmár pozeral okolo seba aj v najnebezpečnejších momentoch. Hľadel ňou na namierenú zbraň, na hnevajúceho sa náčelníka, na hodený kameň, čo mu napokon rozbil kameru. Aj na deti vydesené "bielymi tvárami". Nazeral do stromových chatrčí a zaznamenával, čo všetko sa dostáva z pralesa na jedálny lístok. Zvečnil však aj atraktívne operence či nádherné kvetinové zátišia. Strhujúce obrazy sprevádza Barabášov "vypilovaný" komentár. Ponúka opis cesty, zážitkov a dramatických stretnutí, ale aj množstvo ďalších informácií, dotvárajúcich obraz takmer neznámeho sveta, nepoznaných kultúr. Navyše je nesmierne vtipný. Humorom odľahčuje najvypätejšie situácie, keď divák zabúda dýchať.

Pururambo znamená v jazyku Kombajov dobrý. Dokument Pururambo je výborný. Každý opis bledne pred silou jeho výrazu. Treba ho jednoducho vidieť.

- Jena Opoldusová, Pravda


Barabášove nové obrazy zo starého sveta

Po zhliadnutí nového cestopisného filmu Pavla Barabáša sa diváka zmocnia dva pocity. Prvým je určitá zarazenosť. "To je všetko? Koniec? Ja chcem ešte!" Látky totiž ani čo by zjavne bolo aj na viac ako na strednometrážny film, trvajúci necelú hodinu. Len neskôr (alebo pri sústredenom a opakovanom sledovaní, ktoré však v kine nie je možné) si uvedomíte, že je to premyslená, priam rafinovaná dramaturgia.
Radšej povedať menej, i za cenu toho, že publikum má pocit, ani čo by nebolo vypovedané všetko, ako nadeliť klasickú celovečernú minutáž farebných pohyblivých obrázkov s rizikom, že divák sa začne nudiť. Napokon, Barabáš si to môže dovoliť, pretože nie je existenčne závislý od počtu predaných vstupeniek do kina. Je vo sfére kinematografie nesporný profesionál, ale užíva si luxus amatéra: robiť filmy pre potechu, z lásky, vášne, potreby čosi vypovedať. Alebo pre radosť z rozprávania. Hm, a je to vôbec amaterizmus a nie je náhodou jedno z kritérií umenia?

Barabášove filmy nie sú klasickými dokumentmi, chýba im dokumentaristická "objektívnosť". Sú vždy poznačené autorovým videním, cítením, presvedčením. Vypovedajú o ňom samom najmenej toľko ako o zobrazovanej téme. To ich robí jedinečnými aj atraktívnymi a vzácnymi. To a veľká dávka extrémizmu. Zaznamenáva svojou kamerou jedinečné, riskantné, extrémne výkony. Výstupy, zostupy, prechody, splavy. Naostro. Bez zaisťovacieho lana, bez luxusnej podpory. Výkony, ktoré nevznikli v digitálnom trikovom štúdiu ani ich pred kamerami nepredvádzajú perfektne zocvičení kaskadéri. I tentoraz sú pred kamerou ľudia, ktorí vedome, ba dokonca s pasiou riskujú zdravie, ba i životy.

Je to skutočné. Je to úprimné. Pravý opak hollywoodskej digitálnej vyumelkovanosti.

"Zážitok nemusí byť pozitívny, hlavne keď je silný," vyznáva svoje krédo svetobežník a dobrodruh Rudolf Švaříček, hlavná postava a rozprávač Pururamba. Väčšina divákov s ním asi nebude súhlasiť, veď zážitkom potom môže byť aj bolesť zubov alebo záchvat malárie. Pururambo dokazuje, že sú medzi nami ľudia, ktorých baví, vzrušuje, napĺňa a uspokojuje najmä toto. Pravda, film ich zobrazuje až v druhom pláne. Tým prvým je rozprávanie o domorodcoch zo západnej časti ostrova Nová Guinea, ktorí žijú v súlade so svojím svetom. Nie svetu napriek, v súboji proti nemu, ale v harmónii s ním. I keď tá harmónia znamená kamenné nástroje, choroby, strach z duchov a démonov, pojedanie hmyzu, hlodavcov, plazov a občas aj zabitých nepriateľov.

Nie sú to vyfantazírovaní romantickí ušľachtilí divosi. Sú ľuďmi, ktorým stačí to, čo majú. No ich svet, tvrdí Barabáš, sa vytráca, mizne, s veľkým prispením misionárov najrôznejších cirkví, ktorí Kombajov "civilizujú". Sú ešte i dnes, tak ako pred stáročiami, nositeľmi zhubného vplyvu belošskej "civilizácie" misionári, ako tvrdia Barabáš so Švaříčkom vo svojom filme? Nemusíte im veriť. Veď každý sa môže presvedčiť na vlastné oči. Indonézia nám nikdy nebola bližšie. No i v tom prípade bude lepšie, ešte prv, ako sa pobalíte a odcestujete, pozrieť si ich film. Ich svet. Ich očami.

- Miloš Ščepka, SME, 25.1.2006


Pururambo! ... Fantastický film s ohromným nábojem. Tři chlapíci se vydávají do džungle Nové Guineje, aby se setkali s domorodci, kteří snad ještě neviděli bílé lidi. Každé setkání je zběsilou infarktovou situací s nataženými luky a intenzivním strachem na obou stranách. A Palo Barabáš to všechno filmuje. Začínal jsem věřit tomu, že kdyby je snad místní labužníci začali opékat, ukecal by je, aby dali kameru na stativ a zmáčkli REC. Jediné lezení ve filmu se konalo do chatrče na vysokých kůlech, přesto však film nasadil ostatním dílům laťku hodně vysoko. Kdo neviděl, neuvěří.

- Radek z fesťáku v Teplicích nad Metují, 28.8.2006