Príbehy tatranských štítov I až VI. - Povedali o filme

Filmový projekt Príbehy tatranských štítov žne jeden úspech za druhým.

Už v lete mala jeho prvá časť na svojom konte vyše desať ocenení z rôznych filmových festivalov. Na jeseň k nim pribudli ceny za druhú časť projektu. V čase, keď sa tento článok dostane k čitateľom, budú dokončené všetky diely – a dokonca aj odvysielané v RTVS. Diváci tak majú šancu spoznať Tatry inak.

Autorom reprezentatívneho šesťdielneho dokumentu o Tatrách vari ani nemôže byť nikto iný ako filmár, ktorý sa našim veľhorám venuje systematicky už roky - Pavol Barabáš. O Tatrách nakrútil doposiaľ štyri filmy (Ticho nad oblakmi, Tatry – mystérium, Premeny Tatier a prírodopisný dokument Vysoké Tatry – divočina zamrznutá v čase). Hoci je rodákom z Trenčína, dušou sa stal Tatrancom. Dokazuje to aj jeho najnovší projekt Príbehy tatranských štítov.

„Vždy ma lákala história Tatier. Keď som ako študent brigádoval deväť sezón na Zbojníckej chate, s nadšením som čítaval i počúval všetky tie neuveriteľné historky a legendárne príbehy o horaloch, o prvých výstupoch na štíty, o objavovaní nových ciest... Tie večerné rozprávania pri petrolejke mali svoje čaro a asi vo mne zostali. Dnes si uvedomujem, že aj vďaka tým príbehom som sa na Tatry vždy pozeral inak. Pre mňa to nie sú len štíty a hrebene, ale vidím na nich konkrétnych ľudí, ich životné osudy. Dá sa povedať, že keď som sa pustil do projektu Príbehy tatranských štítov, viedla ma motivácia, aby aj iní ľudia mali k týmto horám taký pekný vzťah," vysvetľuje svoje pohnútky dokumentarista Barabáš.
Fascinovaný velebnou krásou prírody a objavovaním čriepkov z tatranskej histórie vymyslel projekt šesťdielneho dokumentu. V prvom (Súboj velikánov) sa zameral na Kriváň, Ľadový štít, Gerlachovský štít. Druhý (Sny o slobode) predstavuje Tatry ako útočisko pre ľudí, ktorí túžili po slobode, spoznáme príbeh kríža na Vysokej, ale aj históriu výstupov na Ganek či Žabieho koňa. Tretia časť (Posadnutí horami) nás zavedie na Mengusovský a Lomnický štít – cez príbehy vášne k horám. Štvrtý zo série (Posledný z posledných) zameria našu pozornosť na prvé dobíjanie Javorového štítu, Ostrého štítu a Prostredného hrotu. Piata časť (Legendy a ilúzie) je venovaná Rysom a Mníchu na poľskej strane Tatier. Dokument ukončuje šiesta časť s názvom Stopy na hrebeni. Tá zaznamenáva zimný prechod hlavného hrebeňa Tatier – po 34 rokoch ho zopakovali mladí horolezci Mišo Sabovčík a Adam Kadlečík.
Príprava na nakrúcanie nebola jednoduchá. Ani rýchla. Aj keď už Barabáš dal dohromady tím, schopný filmovať v extrémnych podmienkach (horskí vodcovia, filmári, kameramani...), občas si s nimi zahralo nemilú hru počasie. Neraz ich zahnalo z cesty, otočilo spod vrcholu. Samotnému nakrúcaniu však predchádzali mesiace štúdia historických dokumentov, rozhovory, pátranie v archívoch i priamo u pamätníkov. „Občas aj mňa prekvapili niektoré príbehy. Napríklad spomeniem Karola Englischa, ktorý urobil vo Vysokých Tatrách okolo 40 prvovýstupov, väčšinou s mamou, ktorá bola známou tirolskou horolezkyňou. Englisch stál ako prvý aj na Javorovom štíte. Tam sa s mamou rozhodli, že pôjdu aj na Ostrý štít, vtedy ešte panenský. Skúšali to už mnohí horskí vodcovia tej doby, ale nikomu sa to nepodarilo. Napokon Englisch aj s mamou naň vystúpili z Javorovej doliny. Keď sme tento ich výstup opakovali, vôbec som nechápal, ako sa dostali hore a ako zišli. Na tú dobu bol mimoriadne ťažký. Ich príbeh je zaujímavý aj tým, že namiesto oslavy víťazstva sa do Englisha obuli tatranskí vodcovia. Vraj si úspech na Ostrom štíte iba vymyslel, že tam nikdy nebol. Po tejto kauze Karol Englisch na Tatry zanevrel a odišiel do Rakúska. Žiaľ, jeho koniec bol smutný, ako poľský rozviedčik padol do rúk gestapa a skončil v koncentračnom tábore. Neprežil. Paradoxom je, že po dlhých rokoch horský vodca Laco Šedivý na vrchole Ostrého štítu našiel pod skalami zahrabanú škatuľku s Englischovou navštívenkou. Dôkaz, že Englisch skutočne na Ostrom štíte bol," vyberá Pavol Barabáš z konkrétnych historiek, ktoré ho oslovili.
Dlho nosil v hlave aj príbeh Olda Bublíka a Mira Jíleka z chaty pod Rysmi. Títo dvaja, vtedy mladíci, čerstvo vyhodení z vysokých škôl (politické dôvody) vyniesli na vrchol Vysokej kríž. Bolo to v roku 1955, keď najvyšším vrcholom Tatier bol Stalinov štít. V tom čase čosi nevídané! Revolta, vzbura, aj odvaha. „Samozrejme, pykali za ňu. Na základe tohto príbehu som pochopil, prečo tí mladí, vzdelaní ľudia prišli do Tatier. Aký azyl tu hľadali... slobodu. Bola to doba, keď deti bez robotníckeho pôvodu nemali na univerzitách miesto. Mnohí aj pre takéto čistky spoznali Tatry, stali sa im domovom. Utekali pred represiami režimu a našli tu prácu. Mrzí ma, že som už rozhovory s mnohými týmito chlapmi nestihol zaznamenať. Veľmi obohacujúci bol rozhovor s nedávno zosnulým Jardom Slámom, tiež tatranským chatárom z Terynky. Študoval literatúru a filozofiu. Spomínal, že v ich časoch sa na chatách žilo inak – viedli sa tam filozofické dišputy, čítalo sa, vzdelávalo – a liezlo." doplnil Pavol Barabáš.
Rád spomína aj na nakrúcanie na Gerlachovskom štíte, kde v príbehu vysvetľuje záhadu kríža na najvyššom vrchole Slovenska. Podarilo sa mu takmer detektívnym spôsobom vystopovať autora kríža a spolu s ním a skupinou horolezcov na Gerlach vyšli. Tam si Otmar Oliva – akademický sochár spomína dôvod, prečo a komu kríž vyrobil. „Bolo to silné nakrúcanie, dojímavé a emotívne. Otmar a jeho priatelia spomínali na horolezca, ktorý zahynul v sedle Váha. Dodnes si vyčítajú, že keby v tej víchrici urobili o niečo viac, mohli mu ešte pomôcť. Zostalo to v nich aj po desaťročia ako pocit viny."

V šiestich častiach Barabáš predstaví legendy i historické fakty o šestnástich tatranských štítoch. Niekde používa archívne materiály, niekde rekonštruuje dobové výstupy. Zohnať oblečenie zo začiatku 20. storočia tiež nebolo jednoduché a presvedčiť dnešných mladých horolezcov, aby vymenili vibramy za krpce nebolo jednoduché. „Šestnásťročný poľský mladík Chalubinský vyšiel na Mengusovský štít v krpcoch. Nemôžete mať v zábere súčasnú obuv," usmieva sa pri spomienke na nakrúcanie autor dokumentu o Tatrách. Pochvaľuje si tiež spoluprácu s Poliakmi – či už s historikmi, pracovníkmi národného parku alebo TOPRu. Tvrdí, že tam si vlastnú históriu akosi viac cenia, poznajú ju a ochotne pomôžu každému, kto sa o ňu aspoň trochu zaujíma. „U nás mi bol nápomocný Ivan Bohuš mladší a publicista Mikuláš Argalács, ten má neskutočne veľa naštudovaného, mnohé veci som s ním konzultoval. Inak som sa však v múzeách na slovenskej strane Tatier s veľkým nadšením pri snahe o spoluprácu nestretával. Je tu veľa nezodpovedaných otázok z histórie, témy ktoré boli za komunizmu tabu, ktorým sa ani teraz nikto nevenuje a ktoré je potrebné otvoriť..." jemne poznamenal.

Sériu filmov z histórie objavovania tatranských štítov končí príbeh takmer súčasný: Stopy na hrebeni. Je o výkone mladých horolezcov, ktorí minulú zimu prešli hrebeň Tatier. Zopakovali tak unikátny výkon legendárneho „pavúka" Pavla Pochylého. Ten prešiel hrebeň sólo pred 35 rokmi. „Snažil som sa zmapovať prvé slovenské pokusy v päťdesiatich rokoch.. Hrebeň Tatier bol totiž dávnou výzvou a je výzvou aj dnes. Mnohí zvažovali, ako ho prejsť celý. Pribúdali športové obmedzenia: nevynechať žiaden štít, urobiť to alpsky, čisto, bez podpory a pomoci zdola. Prvý, komu sa to podarilo, bol Paľo Pochylý ku koncu sedemdesiatych rokov. A teraz títo dvaja mladí chalani. My sme sa snažili ich pri tom nakrúcať, ale nebolo to vôbec jednoduché," spresnil Pavol Barabáš. Počas marcového prechodu hrebeňa sme ich snažili stretnúť a nakrútiť v niektorom zo sediel. „Čakali som ich niekedy aj pol dňa a oni nedorazili, telefóny nemali zapnuté, šetrili baterky. Mali malú kamerku, ale aby nemali ťažké batohy tak neniesli nabíjačky. Chodili sme ich im vymieňať, ale často sme sa v hmle a víchrici nemali šancu stretnúť. Snažil som sa ich nahecovať, aby mali chuť a silu vytiahnuť kameru a nakrúcať, aj keď som chápal, že sú situácie, kedy ich to zdržiava. Boli ťažké zimné podmienky, chlapci museli byť maximálne sústredení na hrebeň a vlastnú bezpečnosť. Na filmovanie sa im moc myslieť nechcelo, veď keď od rána do noci leziete po hrebeni a nechcete sa zdržiavať s niečím v tom momente tak nepodstatným ako je filmovanie. Ale ak si tú kameru zapli, napríklad na Ostrom štíte, stálo to za to," uviedol režisér. Adam s Mišom prešli najprv hrebeň Západných Tatier z Hutianskeho do Ľaliového sedla, potom celý hlavný hrebeň Vysokých Tatier až do Kopského sedla a k tomu ešte pridali prechod celých Belianskych Tatier. Skončili po 15 dňoch v Tatranskej Javorine. Celkom ich tam čakalo okolo 130 vrcholov, veží a štítov, snažili sa ich neobchádzať a už vôbec nie zísť dole do doliny. Na pätnásty deň prechodu, keď už aj síl ubúdalo, museli zmobilizovať zvyšky energie, aby unikli zúrivej víchrici. „Je úžasné, že to urobili sami, bez podpory zdola, len s tým, čo si dokázali odniesť so sebou na chrbte. Dokázali to preto, lebo boli výborní kamaráti, ktorí sa vedeli v kritických situáciách navzájom podržať" netají sa obdivom k protagonistom filmu Pavol Barabáš.
Celý projekt Príbehy tatranských štítov nemá ambíciu nahrádzať učebnice regionálnej histórie, nehrá sa ani na historický dokument. „Snažil som sa, aby to nebolo len o športových výkonoch. Je tam aj kus histórie, krásne romantické obdobie, ktoré je podporené romantickými zábermi... Do každej časti som sa pokúsil dať odkaz istej doby. Bol by som rád, keby si ľudia uvedomili, čo Tatry znamenali pre mnohé generácie ľudí pred nami... že to nikdy neboli len chladné hory, ale že tie štíty nesú odkaz – príbehy ľudí, ktorý je dobre naučiť sa čítať," uvažuje režisér Pavol Barabáš. Tvrdí, že by týmto filmom rád vzdal poctu ľuďom, ktorí sa pokúšali odhaliť fenomén zvaný Tatry. „Kedysi do Tatier často chodievali maliari, básnici, hudobní skladatelia, spisovatelia, hľadali tu inšpiráciu. Dnes ich vymenili ľudia, ktorí v Tatrách hľadajú niečo iné. Ako na nich zarobiť. Ale to vzácne, čo v Tatrách je, sa nedá kúpiť. Treba to rovnako hľadať ako v dávnych dobách mnohí obdivovatelia, ktorí to aj našli. Našli to hlboko v sebe. Dúfam, že tieto filmy podnietia ľudí k hľadaniu, alebo v nich vyvolajú prinajmenšom zvedavosť. A možno sa niektorí začnú aj dôslednejšie venovať bielym miestam v histórii Tatier," dodal filmár, ktorému sa Tatry stali večnou inšpiráciou. Už nosí v hlave film o tatranských nosičoch.
Mira Kováčiková

Hory netolerujú pýchu, Pavol Barabáš hľadá hraničné príbehy
Ako hovorí slovenský filmár Pavol Barabáš, Vysoké Tatry, symbol Slovenska, poskytujú úkryt a útočisko pre všetkých, ktorí hľadajú pokoj a úľavu pre svoju dušu. Ich neopakovateľná atmosféra a vznešenosť si pýtajú celého človeka. Kto vstupuje na ich teritórium, mal by prichádzať v pokore a úcte. Je to zvláštne územie, ktoré netoleruje pretvárku ani pýchu. Ak ich chcete pokoriť, ukážu vám len kamennú tvár. Ak by ste ich však s pokorou chceli spoznať, odhalia vám kúsok svojho pradávneho tajomstva...Nový šesťdielny dokumentárny seriál Príbehy tatranských štítov ukončil v októbri 2013 režisér Pavol Barabáš poslednou časťou nazvanou Stopy na hrebeni. Kým prvých päť častí sa venovalo histórii výstupov na najznámejšie tatranské štíty, film Stopy na hrebeni na pozadí autentického príbehu dvoch kamarátov predstavuje Západné, Vysoké a Belianske Tatry.

■ OBDIVUHODNÝ VÝKON
Jednotlivé sekvencie spája krásny, náročný, dlhý hrebeň. Je na ňom vyše stotridsať vrcholov, veží a štítov. Prejsť celým týmto hrebeňom v zime bez akejkoľvek podpory, bez obchádzania štítov či zliezania do dolín bolo a stále je veľkou výzvou. Dvaja kamaráti Adam Kadlečík a Mišo Sabovčík vo filme predvádzajú športový výkon, ktorý sa dosiaľ nepodaril nijakému družstvu. Je to príbeh odvahy i strachu, silnej túžby i beznádeje, vytrvalosti aj bolesti, ale najmä je to príbeh priateľstva. Počas dvoch strastiplných zimných týždňov ich čakalo nielen zlé počasie, hmla, množstvo snehu, ale i víchrica s rýchlosťou 240km/h. Prežili pád dvoch lavín a neby ť šťastnej náhody aj ich pády sa mohli skončiť tragicky.
■ STOPY KAMARÁTOV
Dvaja horolezci a autentické hlavné postavy filmu zažili to, čo sa doteraz nikomu v našich horách nepodarilo, a mnohí uznávaní horolezci prirovnávajú ich zimný prechod hrebeňa Tatier k výstupu na vrchol Everestu. Siahli si pritom na samé dno síl. Nielen fyzických, ale i psychických. Film nezachytáva len ich ojedinelý výkon, ale mapuje aj dávnejšie pokusy o prechod zimným hrebeňom Tatier a kladie dôraz na dôležité hodnoty, akými sú priateľstvo a tímový duch. Film Stopy na hrebeni získal už pri svojej premiére na jeseň v rámci Medzinárodného festivalu horských filmov Poprad 2013 Cenu divákov a Čestné uznanie poroty za zobrazenie extrémneho špor tového výkonu na domácej pôde.
■ ŠESŤ DIELOV
Celý dokumentárny seriál Príbehy tatranských štítov pozostáva zo šiestich dielov. Prvý diel Súboj velikánov vznikol v roku 2011, druhý Sny o slobode tiež v roku 2011, tretí Posadnutí horami v roku 2012, štvr tý Posledný z posledných v roku 2012, piaty Legendy a ilúzie v roku 2013 a posledný šiesty diel Stopy na hrebeni v roku 2013. V kontexte celého dokumentárneho diela jednotlivé filmy na pozadí krásnej prírody divákom otvárajú bránu a my máme možnosť zúčastniť sa na výstupoch k najkrajším tatranským štítom. Aj keď ide o dokumentárnu tvorbu, filmy nesú pečať nekonečného dobrodružstva a poznávania mystéria hôr, k toré sa týčia nad Slovenskom ako pevná strecha nášho domova. Okrem iného sa z filmov dozvieme zaujímavosti, ktoré nie sú verejnosti všeobecne známe, a diváka nielen zaujmú, ale aj obohatia. Spomeňme len niektoré zaujímavé fakty, ktoré dopĺňajú obratovú zložku seriálu. Povedzme, že v roku 1967 vypísal časopis Krásy Slovenska anketu o najkrajší vrch na Slovensku. Čitatelia dali najviac hlasov tatranskému Kriváňu. Málo známy je fakt, že práve na vrchol Kriváňa vystúpil koncom leta v roku 1911 ako astronóm Milan Rastislav Štefánik. V roku 2003 postavili členovia Matice slovenskej na vrchole Kriváňa cyrilo-metodský dvojkríž. Keď v roku 1838 lesník Ľudovít Greiner na základe trigonometrických meraní vyhlásil, že držiteľom výškového rekordu je Gerlachovský štít, narazil na sústredený odpor. Ešte v roku 1851, keď sa to viedenské Slovenské noviny pokúšali výsledkami kontrolných meraní potvrdiť, v spišských publikáciách sa ozývali rozhorčené hlasy proti zosadeniu Lomnického štítu z kráľovského trónu.
■ REKORDÉR ŹUREK
Držiteľom rýchlostného rekordu prechodu hrebeňa celých Tatier je Poliak Krzystof Źurek z leta 1975. S pomocou podpornej skupiny, ktorá mu postavila dva bivaky a niesla jedlo, stihol preliezť hrebeň za tri dni. Vysoké Tatry prešiel najrýchlejšie v lete 1997 Vlado Plulík iba za dvadsaťsedem hodín. Verejnoprávna RTVS, ktorá bola koproducentom seriálu Príbehy tatranských štítov, pripravuje jeho odvysielanie počas vianočných sviatkov. Takto sa nové prínosné a objavné dielo Pavla Barabáša dostane k všetkým tým, ktorí majú v úcte nielen kvalitnú pôvodnú slovenskú filmovú tvorbu, ale aj naše úžasné Vysoké Tatry.
Roman KALISKÝ-HRONSKÝ

Dokumentárny seriál filmov Príbehy tatranských štítov z dielne Pavla Barabáša získal už viacero ocenení, žne úspechy na jednom festivale za druhým. Jeho tretia časť – Posadnutí horami zaujala aj členov výberovej komisie Envirofilmu, ktorá ho zaradila medzi 52 súťažných titulov. Film prináša aj pre laikov, ktorí sa horolezectvom nezaoberajú, množstvo zaujímavých informácií o začiatkoch horolezectva v Tatrách a prvých pokoriteľoch jednotlivých tatranských štítov. A k tomu nádherné zábery našich malých veľhôr – miest, kam sa bežný „smrteľník" nikdy nedostane. Téma je zaujímavo spracovaná aj tým, že sa vo filme prelínajú súčasné zábery hôr s dobovými archívnymi zábermi a s hranými časťami.

riaditeľka MFHF v Poprade, Mária Hámorová

"Pre mňa ako Tatranku sú možno najviac inšpirujúce tie tatranské štíty. Čo sa týka spracovania histórie aj súčasnosti, Paľko Barabáš to veľmi pekne urobil. Musím priznať, že aj ja som sa dozvedela pár nových vecí."

Autor o filme

„Kedysi do Tatier často chodievali maliari, básnici, hudobní skladatelia, spisovatelia, hľadali tu inšpiráciu. Dnes ich vymenili ľudia, ktorí v Tatrách hľadajú niečo iné. Ako na nich zarobiť. Ale to vzácne, čo je v Tatrách sa nedá kúpiť. Treba to rovnako hľadať ako v dávnych dobách mnohí obdivovatelia, ktorí to aj našli. Našli to hlboko v sebe. Dúfam, že tieto filmy podnietia ľudí k hľadaniu alebo vyvolajú v nich prinajmenšom zvedavosť. A možno sa niektorí začnú aj dôslednejšie venovať bielym miestam v histórii Tatier,"

Už počas študentských čias, keď som robil prvé horolezecké výstupy v Tatrách, mi tieto hory učarovali. Chcel som v nich jednoducho žiť a snažil som sa na to využiť každú voľnú chvíľu. Deväť študentských sezón som robil nosiča na jednu z vysokohorských chát. Aj dnes, vždy keď sa vrátim z druhého konca sveta z nejakej expedície, moje prvé kroky vedú do Tatier. Často sa sám seba pýtam, prečo vôbec niekam cestujem, keď tu máme taký klenot...

O Tatrách som nakrútil viaceré filmy: Ticho nad Oblakmi, Tatry- Mystérium, Premeny Tatier, i prírodopisný dokument Vysoké Tatry - Divočina zamrznutá v čaše. No po čom som stále túžil, bol film o príbehoch horalov, ktorí zanechali stopy na tatranských vrcholoch. Tie príbehy sú možno málo známe, ale ich posolstvo môže byť pre náš všetkých veľkým obohatením.

na-ladovom-stite.jpg

Nakrúcanie na vrcholoch tatranských štítov je vďaka rýchlej zmene počasia, ich odľahlosti a nedostupnosti, jedno z najťažších na Slovensku. Počasie a extrémne podmienky ovplyvňujú realizačný tím, ktorý si dal za cieľ nakrútiť výstupy na štíty v dobovom odeve, tak ako sa o ne snažili v minulých storočiach ľudia spod Tatieri, i nadšenci z celej Európy, ktorých Tatry očarili.

Vybrané štíty sú veľmi ťažko dostupné a na všetky bolo treba spoluprácu horských vodcov, horolezcov a nosičov, aby sa netradičné zábery v exponovaných podmienkach dali uskutočniť. Využívali sme pri tom doterajšie bohaté skúsenosti s nakrúcaním v takýchto podmienkach. Dôležité pri práci bolo myslieť najmä na bezpečnosť celého realizačného tímu a na riziká spojené s častými hmlami na končiaroch, bežnými poobedňajšími búrkami i obdobím dažďov.

Niekoľkovrstvové rozprávanie, vlastný vizuálny štýl filmu, nakrúcanie na viac kamier, dokumentovanie autentických zážitkov hlavných protagonistov si vyžadovali dôkladnú prípravu. Na plastické zachytenie hrebeňov Tatier bolo nutné zabezpečiť natáčanie zo vzduchu. Dobrodružstvom bolo aj hľadanie historických fotografií i starých filmových materiálov. Populárno-náučný prínos filmu spočíva v komparácii tatranskej prírody a histórie, popretkávanej odvážnymi výstupmi, ktoré zahŕňajú tri generácie.

- Pavol Barabáš