Polárnik - Súvisiace články
Peter Valušiak pred zatiaľ najväčším zážitkom v Antarktíde
Slovenský polárnik Peter Valušiak má za sebou približne dvadsať expedícií do málo známych kútov sveta, jeho doménou sú však najmä Arktída a Antarktída. Do histórie dobrodružstiev v týchto končinách sa zapísal dnes už legendárnym prvým prechodom peši a na lyžiach, bez cudzej pomoci, po nepokojných kryhách Severného ľadového oceánu od pobrežia Ruska cez Severný pól do Kanady vo štvorici s Rusmi Vladimirom Čukovom, Valerom Kochanovom a Ivanom Kuželivským za 118 dní na jar roku 1998. A hoci Peter Valušiak už dvakrát dosiahol aj Južný pól, podobný výkon sa mu v Antarktíde doteraz nepodaril. Ale čo nebolo, môže byť - práve finišuje s prípravami na svoju piatu výpravu na najjužnejší kontinent.
„Túto nedeľu odlietam do Kapského mesta, z juhu Afriky ma v závere októbra má zásobovací IL-76 prepraviť na pobrežie Antarktídy do ruskej základne Novolazarevskaja. Rusi sú veľmi korektní partneri, nie tak ako americko-kanadsko-anglická spoločnosť ALE - Antarctic Logistic Expeditions, ktorá si chce uzurpovať právo na všetky, pre nich komerčné, podujatia v Antarktíde. Práve na Novolazarevskej mám už uskladnených približne 150 kíl dehydrovaných potravín a ďalšej výbavy z neúspešného pokusu spred roka."
O tejto akcii sme podrobne informovali v polovici novembra 2007 - vtedy sa proti Petrovi spriahla priam neuveriteľná reťaz náhod a nehôd, vinou ktorých musel svoj ťažko zaplatený pokus odložiť.
„Našťastie, aspoň sa mi podarilo prepraviť k Rusom tri štvrtiny vybavenia a časť peňazí tiež zostala," pokračuje Peter Valušiak. „Teraz preto beriem so sebou už len 60 kíl výbavy, tou najobjemnejšou batožinou sú nové sane. Musel som si dať urobiť väčšie, lebo do tých pôvodných by som všetko jednoducho nenaložil."
To však potom znamená ťahať za sebou na saniach hlavne viac zásob potravín a paliva - teda aj dlhšiu výpravu...
„Áno, pred rokom som mal v pláne za 90 dní prechod od pobrežia z Berknerovho ostrova cez pól k ďalšiemu pobrežiu, dlhý vzdušnou čiarou asi 2800 kilometrov. Teraz sa mi prvá časť spoza Pohoria kráľovnej Maud k pólu predĺži približne o tisícku - to všetko merané vzdušne. Dohromady mám tak v pláne prejsť sólo zhruba 4000 kilometrov, keď všetko dobre pôjde. Beriem si zásoby a palivo na 120 dní, s nevyhnutnou rezervou."
Po prerátaní to vychádza na viac ako tridsať kilometrov denne v mraze, vetre, keď môže prísť aj v antarktickom lete dlhší nečas - no klobúk dolu! Aké sú riziká výpravy?
„Tá hlavná, veľmi ťažká fáza, príde hneď na úvod. Plne naložený sa potrebujem dostať od pobrežia cez ľadovec a sedlo v Pohorí kráľovnej Maud vo výške nad 3000 metrov na antarktické plató, obrovskú plochu smerujúcu k pólu. Úvodný ľadovec je pri pobreží ešte v teplejšej zóne, preto viac tečie, je rozbitý, s množstvom trhlín. Hlavne nesmiem do žiadnej z nich s tými dvesto kilami výbavy spadnúť, ale hádam by sa tam sane prevrhli a vzpriečili. Viem, že to bude veľmi, veľmi náročné, navyše sa vtedy budem potrebovať aj rozchodiť. Keď to zvládnem, bude to už väčšia zábava. A zo saní bude postupne ubúdať jedlo aj palivo, každým dňom tak o kilo a kúsok."
Peter, aké bude teraz v Antarktíde, ktorá je klimaticky veľmi tvrdým kontinentom, riešenie bezpečnostných rizík?
„Beriem si na orientáciu GPS a na spojenie irídiový satelitný telefón. S ním sa musím každých 24 hodín hlásiť Rusom, kde som a či som v poriadku. Ale pretože spojenie tam vypadáva, až o 48 hodín by začali zisťovať podľa poslednej polohy, čo je so mnou. Na prípadnú záchranu tam najskôr musí byť k dispozícii lietadlo a k nemu aj vhodné počasie. Keby sa mi niečo stalo niekde ďalej, tak na Antarktíde sú k dispozícii iba obmedzené zásoby leteckého paliva. To tam treba najskôr doviezť, až potom by ma mohli začať hľadať."
Cieľom je prechod krížom cez kontinent od Atlantického až k Tichému oceánu, od Novolazarevskej až k stanici McMurdo. Čo má nasledovať potom - rýchlo preč domov?
„Ale kdeže, veď sa poznáme. Z Nového Zélandu má 17. februára vyplávať expedičná plachetnica Evohe, 25 metrov dlhý dvojsťažník s dvojitým oceľovým plom. Na jej palube budú aj moji priatelia - z tých známejších filmár Palko Barabáš, organizátor himalájskych expedícií Palo Lazar, Vlado Ceniga, Robo Šindler - spolu tak desať aj so mnou keď sa nalodím. Máme v pláne oboplávať pár ostrovov a vystúpiť aj na najvyššiu sopku v Antarktíde Mt. Erebus, ktorá má 3794 metrov. Ide sa na ňu z nulovej nadmorskej výšky a plánujeme na ňu päť dní, lebo je kúsok od pobrežia."
Prečo práve plachetnica?
„Chcem mať takýto najkrajší odchod z Antarktídy, keď ešte aspoň kúsok z nej uvidíme z iného pohľadu a aj z iného prostredia. Našiel som na internete aj o polovicu menšiu plachetnicu, ale jej majiteľ sa takejto akcie jednoducho zľakol. S majiteľom a kapitánom Evohe pánom Kafkom, ktorý je riadny dobrodruh, sme sa dohodli, že vezme len štyroch svojich ľudí, teda polovičku normálnej posádky, zvyšok obsluhovania plachetnice si chceme užiť my. Na Evohe máme v pláne dostať sa až na jej domovský Nový Zéland - doma na Slovensku by sme mali byť okolo 23. marca."
V posádke plachetnice zaznelo aj meno Pavla Barabáša, inak režiséra filmu o už spomínanom rusko-slovenskom prechode Arktídou 118 dní v zajatí ľadu. Bude preto v saniach na prechod Antarktídou aj kamera?
„Nuž, beriem čosi také malé so sebou."
Keď sa všetko podarí, na aký dátum je naplánovaný príchod na Južný pól? A skončia sa tam problémy?
„Na póle by som chcel byť okolo siedmeho až desiateho januára. A problémy budú aj potom, lebo k novozélandskej základni McMurdo treba zísť cez Axela Heiberga - také meno má ďalší ľadovec. Je v samom závere trasy, tesne pred pobrežím. To znamená, že v antarktickom lete na ňom budú zhruba rovnaké podmienky, aké mi hrozia na tom prvom ľadovci."
Petrovi Valušiakovi želáme, nech je z polárnika aj jachtár. To by totiž znamenalo, že si to svoje v Antarktíde úspešne, hoci aj veľmi tvrdo, prežil.
Prečo práve toto?
„Takúto trasu ešte nikto nerobil, bol by to najdlhší sólo traverz Antarktídy. A to športovo - bez kitov, čiže padákov ťahaných vetrom a bez dopĺňania zásob. S čím vyjdem z bodu A, to mi musí cez pól vystačiť až do bodu B."
- Peter Dodek