Carstensz - siedma hora - Povedali o filme

Na to, aby som videl, čo sa deje so svetom, nepotrebujem sebaprezentačnú Al Gorovu jedenapolhodinovú prednášku. Na to stačí 44 minút dobrodružsta siedmich odvážlivcov, putujúcich na najvyššiu horu Novej Guiney, jednu z najnedostupnejších na kontinente. Domorodí nosiči nebezpečne lačnia po peniazoch, ale ako mlynárove sliepky za zrnom po nich prahnú všetci: armáda, povstalci, zlatokopi, mafiáni. Kresťanské misie a prospektori importovanými globalizovanými normovanými príncipmi ničia pôvodné kultúry. Najvýnosnejší a najväčší lom na svete, prevádzkovaný americkou ťažiarskou korporáciou (priemerný mesačný plat 18 000 USD) devastuje brutálnym spôsobom krásu guinejskej horskej džungle. Ľadovce v horách sú menšie o dve tretiny oproti zápiskom prvolezca Harrera zo 60. rokov. Oblasť je nepokojná, vodca opozície zavraždený, vláda podniká vrtuľníkové nástrely do osád, horolezecké výpravy do hôr miznú bez stopy. Získať povolenie na vstup je nemožné bez abnormálne vysokej finančnej úplatkarskej reťaze. Barabáš z odvážneho kroku do neznáma vydestiloval svedectvo o dobe, o svete, o nás, podopreté naturalistickými zábermi úchvatnej prírody i drsnými dezinfekčnými operáciami. Pre mňa doposiaľ najlepší režisérov film.

- Radko

Carstenz - siedma hora predstavuje ten typ expedičného dobrodružného dokumentu, ktorý Barabáša preslávil. Zachytáva priebeh výpravy na titulný najvyšší vrch Austrálie a Oceánie. Hoci kameramanom a autorom scenára aj komentára je sám Barabáš, film je koncipovaný ako subjektívny denník Ruda Švařičeka. Rovnako ako v Pururambe, aj tu namiesto neho hovorí Maroš Kramár, ale našťastie jeho známy hlas nepôsobí rušivo. Naopak, aj vďaka tomu môžeme Carstenz označiť za priame, voľné pokračovanie Pururamba.

Pre dobrodružný film je kľúčové napätie a to tu rozhodne nechýba. Okrem napätia vyvolávaného očakávaním, ako sa expedícia skončí, je tu množstvo dramatických momentov. Tie najvyhrotenejšie vznikajú z konfliktu medzi členmi výpravy a ich domorodými nosičmi, ktorí hrozbami požadujú stále viac peňazí. Vďaka obrazu týchto pôvodných obyvateľov v západnom oblečení s maniermi najnekompromisnejšieho obchodníka, ktorí však ešte vždy pobehujú naboso po džungli a jedia čerstvo ulovené zviera aj s črevami, sa snímka stáva podobenstvom o odvrátenej strane rozširovania západnej kultúry, respektíve pokroku. Výsledné vyznenie je navyše posilnené prekvapivým záverom, z ktorého zrejme nejedného diváka zamrazí.

Dvojica tohtoročných Barabášových noviniek ponúka nezasväteným skvelú možnosť utvoriť si predstavu o tvorbe najslávnejšieho slovenského dokumentaristu, a zasvätení sa môžu tešiť, že opäť dostanú to, čo od neho očakávajú.

- Roman Jurčák
(Autor je študent filmovej vedy.)

Najťažšia výprava i výstup Vladimíra Zboju v živote

Pokoril už najvyššie vrcholy šiestich kontinentov. Naposledy sa takýto kúsok podaril Vladimírovi Zbojovi z Liesku v polovici mája, keď vyliezol na najvyšší končiar Austrálie a Oceánie. Zdolať Carstenz Pyramid vo výške 5030 m nad morom sa mu podarilo hneď na prvý pokus, celá výprava však bola jedným veľkým a nezabudnuteľným dobrodružstvom.

Päť rokov nedotknuteľný

O cestu do Oceánie a výstup na Carstenz Pyramid sa Vlado snažil už niekoľko rokov. Tento vrchol doposiaľ zdolalo málo horolezcov, keďže len dostať sa na Guineu je veľmi zložité. Keď prišla ponuka od českého kolegu a veľkého znalca Indonézie Ruda Svaříčka, ani chvíľu neváhal. „Mali sme prísľub od všetkých zainteresovaných, že sa môžeme pokúsiť o výstup na Puncak Jaya ako znie názov Carstenz Pyramid v papuánčine. Rudo bol v Indonézii celý polrok a podaril sa mu takýto kúsok. Bol som hneď rozhodnutý, i keď som predpokladal, že cesta bude veľmi nebezpečná,“ vysvetľuje dobrodruh z Liesku. Vedel, že od posledného výstupu Petra Hámora z Popradu už nikto na Carstenz Pyramid nevystúpil. „Vlani sa tam vydali Francúzi, ale po troch dňoch strávených v džungli to fyzicky a psychicky nezvládli a rozhodli sa pre návrat. V roku 2001 počas pochodu pod Carstenz zmizla 10-členná výprava Američanov, ktorých už nikto nenašiel,“ približuje očakávané nebezpečenstvá Vlado Zboja.
Prístup na indonézsky ostrov západnej Papuy sťažuje aj politická situácia. Na tomto druhom najväčšom ostrove na svete vládne podobný stav ako vo východnom Timore. Papuánci sa snažia o osamostatnenie a na ostrove vládne veľmi napätá situácia, podobná občianskej vojne. „O moc zápasia tri mocenské zložky, armáda, polícia, tajná polícia podporujúce indonézsku vládu, domáce oslobodzujúce hnutie a domorodci, ktorí bojujú so všetkými. Takže krajina nie je tou úplne ideálnou destináciou pre cudzinca .“

Neznesiteľný prechod džungľou
„Prechod džungľou bol určite najťažšou skúškou odolnosti. Naše životy neohrozovali len domorodé kmene, ale i všadeprítomné pijavice, malarické komáre a iná drobná háveď... Pochod trval šesť dní a nebyť troch lekárov - členov tímu, asi by sme mali oveľa väčšie problémy. Bol som už v džungli, keď sme zostupovali z Kilimanjara v Afrike, ale nič podobné som nezažil. Podľa mňa je najdivokejšou na svete,“ Je faktom, že džungle na Borneu a na Novej Guinei sú najhoršie. „Sú tam oblasti, kde okrem domorodcov ešte nikto nebol. Vôbec sa nevie, čo v týchto oblastiach je - potvrdil nám to aj pilot, letiaci do Beogy.“ Veľkých cestovateľov zo strednej Európy tak mohli stretnúť kmene, ktoré ešte belocha nikdy nevideli.
Snaha vystúpiť na Carstenz sa scvrkla na snahu prežiť nejako nasledujúcu hodinu, deň, noc... Každé ráno sa dobyvatelia vydali krajinou a absolútne nevedeli, čo ich čaká. Všetko sťažoval vytrvalý tropický dážď, ktorý začí- nal so železnou pravidelnosťou okolo obeda a skončil až v skorých ranných hodinách. Postup zhoršovala vysoká vlhkosť vzduchu a každý škrabanec sa v priebehu niekoľkých hodín menil na nepekne hnisajúcu ranu. „Prvý deň sme sa snažili naivne všetko baliť do igelitov, no hneď sme pochopili, že najbližšie dva týždne nič nebude suché,“ začína svoj opis dní v nedotknutej džungli Vlado. „Najmenšie ranky hnisali. Absolútne nepomáhali bežné prostriedky, takmer všetci sme po pár dňoch boli pod antibiotikami. Každé ráno a večer sme začínali obligátnou očistou tela od pijavíc, ostňov a ošetrovaním hnisajúcich rán skalpelmi.“

Neustále v ohrození života
Tušili, kam idú, aké riziká so sebou nesie tato výprava, ale skutočnosť ich veľakrát prekvapila. Pochopili, že aj obyčajné podvrtnutie členka by bolo v ich situácii životy ohrozujúcim faktorom.
Cesta bola veľkým dobrodruž- stvom, v ktorom neraz išlo o život. „Na všetkých predchádzajúcich výpravách bolo nejaké východisko pri riešení problémov. Či už išlo o pomoc, záchranu vrtuľ- níkom, určenie svojej polohy cez satelit, možnosť dovolať sa niekomu satelitným telefónom. Na Guinei, napriek tomu, že sme mali so sebou patričnú výbavu, nebola použiteľná. O prekvapenia nebola počas pochodu núdza. Raz to bolo prekonanie dravej rieky, cez ktorú neexistoval most (veď kto by ho tu potreboval) a tak som musel skočiť s lanom do nej, tej divej rieky, pokúsiť sa neutopiť sa, urobiť lanovú dráhu a transportovať na lanovke ponad rieku 20 ľudí - vrátane domorodcov i batožiny. Inokedy to bol prechod ponad priepasť, visiac na rukách na koreňoch nejakých prazvláštnych stromov. Najvážnejšiu situáciu celého pochodu sme zažili, keď sme boli na dohľad vytúženej Carstenzovej Pyramidy. Domorodci už boli hodne nervózni a zaútočili na Ruda Svaříčka. Našťastie kamene netrafili jeho hlavu. Začali nám brať osobné veci, a keď sa pokúsil Láďa Nosek (český pokoriteľ Everestu) vziať si späť svoj batoh, domorodec sa zahnal mačetou. V tej chvíli ostatní napli svoje luky a stáť dva metre od napnutého luku s jedovatým šípom bolo veľmi nepríjemné. Netušil som, kedy nastane tá chvíľa, keď ho vystrelí. Zámienkou mohlo byť čokoľvek, neopatrný pohyb, pohľad do očí...Potajomky zapínam kameru, aby prípadný útok zostal zaznamenaný na kazete. V mysli sa mi neodbytne premieta článok o zmiznutých Američanoch. Nakoniec emócie opadli, domorodci si zobrali, čo chceli a stratili sa v divočine. Nikdy som nebol šťastnejší. V každom prípade im však patri obrovsky obdiv nad ich schopnosťou prežiť v tak životu nepriateľskom prostredí...“

Zdolanie vrcholu
Po búrlivej ceste výprava konečne dorazila pod Carstenz Pyramid. Poriadne unavení sa však už tešili na výstup. I keď zdolanie tohto najvyššieho vrcholu Oceánie nie je pre skúsených horolezcov až také náročné, vystúpiť na 1000 metrov na kolmú stenu a za vytrvalého dažďa nie je vôbec jednoduché. „Mali sme zmoknuté kompletne všetky veci a liezli po mokrých skalách. Boli sme však spokojnejší, pretože horolezectvom žijeme a pri lezení nás už nič také závažné, ako počas samotnej cesty, nemohlo prekvapiť. Technicky bol síce výstup jedným z najťažších, aký som kedy absolvoval, ale už sme to brali ako úľavu. Po desiatich hodinách sme už stáli na vrchole a šťastní si užívali najkrajšie chvíle.“

Cez najväčšiu baňu zlata na svete
Západná Papua i všetky indonézske ostrovy sú plné kontrastov. Na jednej strane nedotknutá príroda a na druhej zásahy civilizácie. Dokazuje to najväčšia povrchová baňa zlata na svete. Je dlhá až 90 km a siaha z výšky 4000 metrov až po breh mora. „Patrí Američanom a svoj podiel v nej má aj prezident krajiny. Je teda výnimočne strážená.“ Celá výprava vedela, že je nepriechodná, ale nikto už nemal chuť, a ani sily a odvahu absolvovať 6-dňovú cestu džungľou. „Rozhodli sme sa risknúť to. Všade bol nápis, že sa bez vyzvania strieľa a preto sa Rudo Svaříček vydal do bane so zdvihnutými rukami. Našťastie, vie veľmi dobre rozprávať jazykom obyvateľov Indonézie a podarilo sa mu tu dostať až ku viceprezidentovi bane. Mal pri sebe jednu zo svojich vynikajúcich kníh o Indonézii, vyhľadávaných na celom svete. Očaril ho knihou natoľko, že nám umožnil prechod cez baňu.“ Nasledovala potom ešte niekoľkodňová plavba morom, nástup do lietadla a šťastný návrat domov.

- Jaroslav Vrabček, Regionálne noviny MY, 6.7.2005