Amazonia Vertical - Médiá o filme

“Tá pravá dobrodružná cesta by mala vyzerať tak, aby som na ňu ešte aj po rokoch spomínal so zatajeným dychom,” vyjadril sa jeden z účastníkov expedície do neznáma zaznamenávanej kamerou Pavla Barbáša. Meno tohto slávneho dokumentaristu ani netreba predstavovať, stačí napísať, že jeho posledný film Amazonia Vertical si odniesol cenu zo 6. ročníka Festivalu horského filmu a dobrodružstva Hory a mesto, ktorý sa nedávno konal v Bratislave.

Dobrodružstvo, správne napätie, krásne obrazy divokej venezuelskej prírody, tropická háveď, únava, vyčerpanie, ale aj radosť nad zdolaním nezdolateľného. To je Amazonia Vertical.

Je to film o sile prírody a dobrodružnom skúmaní strateného sveta. Snímok zaznamenáva objavovanie Auyan Tepui - najväčšej stolovej hory Amazónie, na vrchole ktorej podľa miestnych indiánov sídlia démoni.

Naši štyria dobrodruhovia sa do Venezuely vydali začiatkom februára. Začali asi 350 km od najbližšej civilizácie. Od najbližších ľudských obydlí ich delilo nespočetné množstvo vodopádov padajúcich sto metrov vysokými zrázmi hory. Kvarteto Slovákov upútala vo filme pozornosť najmä zliezaním tristo metrov vysokej kolmej steny, ktorá je tak odľahlá od ľudskej civilizácie, že naši cestovateľia sú možno prví a nadlho aj poslední lezci. Sami horolezci svoj výstup charakterizovali slovami: “Niekto hore nás má rád”.

Neskôr si partia kliesnila cestu cez bujnú vegetáciu, prekračovala hlboké rokliny, brodila sa korytami riek. No to najťažšie ich len čakalo. Zlanenie na dno Diabolského kaňonu, vedľa rútiaceho sa vodopádu Salto Pozo (Studňa). Ich púť pokračovala riekou Churún, zaspávali unavení dlhým pochodom, vstávali na svitaní zobúdzaní škrekom divých zvierat. Po dvoch dňoch plavby na malom gumovom člne sa skončila ich trinásťdňová dobrodružná expedícia.

Amazonia Vertical patrí k dokumentárnym filmom, ktoré rozhodne stoja za pozornosť najmä vďaka unikátnej práci s kamerou, ktorú predviedol Pavol Barabáš. Krásne prírodné kulisy sú podfarbené hudbou Michala Ničíka a vám stačí už len vychutnávať si krásny umelecký zážitok.

Ingrid Schonová


 

BECKO: DOBRODRUH A CESTOVATEĽ

Charakterizovať jedným slovom Petra Ondrejoviča je takmer nemožné. Horolezec? Cestovateľ? Objavovateľ? Dobrodruh? Homo natural? Alebo všetko dokopy? Všetko má zrejme na svedomí hrozivé previsnuté bralo, pod ktorým Peter Ondrejovič vyrastal a ktoré v ňom vyformovalo lezca a cestovateľa svetového kalibru. Od beckovskej krčmy, cez chatu Falier pod Mormoladou, až k domorodcom v kolumbijských horách, ktorých zasvätil do tajov paraglajdingu...

Ak pochádzaš z Beckova, pre ostatných si jednoducho Becko. Ale už sa tým netrápim... Táto cesta sa volá Výpadovka. Keď som tu začal liezť, nevedel som sa ešte dobre naviazať, ale už som chcel robiť prvovýstupy. Zo siedmich metrov som padol rovno na chrbát. Odviazané lano plápolalo vysoko nado mnou. K vedomiu ma priviedol až rum z blízkej krčmy, ktorý mi ako prvú pomoc priniesol môj spolulezec. Bola to predzvesť, že môj anjel strážny sa so mnou rozhodne nudiť nebude.

Začal som ho brávať do ťažkých alpských stien... Keď som sa narodil, mal som palec ako šimpanz... narástol mi dozadu. Ale detskí chirurgovia spravili zo mňa človeka. O tridsať rokov neskôr prišiel môj jedenásty september. Presne v ten deň, keď sa zabil môj horolezecký vzor Mirek Šmíd, som ja mal 35-metrový pád v stene Vtáčnika. Zázrakom som si dochrámal len členok. Časom mi noha ochrnula. Lekári mi ju sfušovali a vyzeralo to tak, že nebudem môcť ani chodiť po horách. Chodiť som však neprestal. Cit sa mi do nohy postupne vrátil a tak sa začalo moje cestovanie...


Zo všetkých ciest po svete do končín ďaleko od civilizácie som si hádam najviac obľúbil Venezuelu. Túžil som spoznávať dažďové amazonské pralesy. Keď som sa dozvedel, že sa z nich kolmo k nebu týčia nedobytné stolové hory, vedel som, že je to moja parketa. Zvábila ma práve najväčšia z nich, Auyan Tepui... Toto je úvodný monológ Petra Ondrejoviča, zvaného, ako inak, Becko, z filmu Amazonia Vertical. Film je jeho príbehom. Príbehom o tom, ako si splnil svoj sen a z vrcholu Auyan Tepui sa takmer dotkol neba. V roku 1997 uskutočnili piati Slováci historicky prvý kompletný prechod touto, najväčšou stolovou horou Guyanskej vysočiny. V roku 1998 už len vo dvojici absolvoval prechod panenským priestorom hory v miestach, kde sa do nej zarezáva horná, nepoznaná polovica kaňonu del Diablo - Diabolského kaňonu.

Vlani sem „dotiahol“ filmára Pavla Barabáša a tiež svojho dávneho lezeckého partnera Jara Vonderčíka (Vondo) a mladú horolezkyňu, inak študentku architektúry Danku Somorovskú (Kvetinka). Film Amazonia Vertical mal premiéru v októbri minulého roku na XII. ročníku Medzinárodného festivalu horských filmov v Poprade, kde získal Cenu za najlepší expedičný film a Cenu divákov. Za krátku dobu nazbieral aj ďalšie ocenenia, medzi nimi aj Cenu detského diváka na májovom jedenástom Envirofilme v Banskej Bystrici. Festivalový večer s filmami Pavla Barabáša, hostiteľom Steve Lichtagom a hosťami Petrom Ondrejovičom a Jarom Vonderčíkom, zaznamenal hotový atak divákov...

Charakterizovať jedným slovom Petra Ondrejoviča je takmer nemožné. Horolezec? Cestovateľ? Objavovateľ? Dobrodruh? Homo natural? Alebo všetko dokopy? Ako napísal Alan Formánek (v rozhovore bude o ňom reč), všetko má na svedomí hrozivé previsnuté bralo, po ktorým vyrastal a ktoré v ňom vyformovalo lezca a cestovateľa svetového kalibru. Od beckovskej krčmy, cez chatu Falier pod Mormoladou, až k domorodcom v kolumbijských horách , ktorých zasvetil do tajov paraglidingu, Becko je len jeden. No jeho resumé lezca a cestovateľa by stačilo na niekoľko životov...

Takže, jednoducho, Becko... Kto alebo čo vás podnietilo, aby ste vyliezli na tú svoju prvú skalu? A kedy to bolo?
Na súčasné pomery dosť neskoro, liezť som začal až ako sedemnásťročný. Videl som spolužiaka, ktorý sa horolezectvu venoval a zatúžil som, aby ma zobral na skalu, ktorú som mal doma, v Beckove, nad nosom. Zobral ma, no a potom som už na skaly brával skôr ja jeho. Ako dieťa som túto obrovskú skalu považoval za nezdolateľnú a dlhé roky som tomu aj veril. Videl som horolezcov, ako sa tam veľmi ťažko prebíjali, používali skoby a technické pomôcky... Zdalo sa mi, že tento šport by ma mohol nejako vzrušovať. V tom čase keď som to skúsil, prišla nová vlna a to voľné športové lezenie. Bol to revolučný zlom v svetovom horolezectve. Začalo sa pomocou vlastných svalou , umu a odvahy. Rvôzne technické pomůcky sa zavrhli. Vtedy som si povedal, toto je ono, toto je moja parketa. Technické lezenie, myslím si, by ma nevydržalo baviť viac ako pol roka.

Ako to pokračovalo? Kde ste „preskočili“ z tej svojej prvej skaly?
Boli to, samozrejme, Vysoké Tatry, slovenské skalky, české a východonemecké pieskovce a keďže som sa v roku 1985 dostal na prvý výberový zájazd do Álp, tak aj Dolomity Tam som asa naplno realizoval až do môjho úrazu v roku 1993, kedy som s výkonostným horolezectvom prestal.

Váš úraz, to bol pád zo skaly z 35-metrovej výšky, ktorý ste „zázrakom“ prežili. Prežili ste aj uštipnutie najjedovatejším hadom na svete. A tiež vás vraj zašliapol slon a nechali ste sa prehltnúť veľrybou, a... Dejú sa takéto zázraky vo vašom živote bežne?
(Smiech.) No, toto o mne hlása Alan Formánek, inak tiež programový riaditeľ festivalu Hory a mesto. Je to môj starý kamarát, krásny fantasta, hotový Andersen... On vie veci tak úžasne sfantazírovať, že potom je krajšie už uveriť a nechať to tak.

To je škoda, aspoň s tou veľrybou by to mohlo byť naozaj...
Mhm... bodaj by bolo! Chcel by som to zažiť a prežiť a teraz si tu pokojne sedieť.

Takže, čo z toho je pravda?
Ten had ma uštipol. Bolo to počas expedície na rieke Omo. A pravda je, že som spadol z výšky tridsaťpäť metrov a že som to prežil. Bol to zlomový okamih v mojom živote. Akési varovanie zhora, aby som zmenil spôsob života. A to som aj zmenil. Namiesto horolezectva som sa začal venovať lietaniu na padákoch, splavovaniu krásnych riek, cestovaniu...

Je v tom nejaký podstatný rozdiel?
No, nie je. Ale keď už som dostal to varovanie, že horolezectví mám stlmiť... V každom človeku driemu nejaké túžby, no keď sa venuje na sto percent len tomu jedinému, ostatné mu akosi prechádza pomedzi prsty. Keďže liezť som nejaký čas nemohol a po úraze som si uvedomil, že tejto krásnej aktivity som aj tak už dosť nasýtený, povedal som si, že idem o dom ďalej...

Zrejme za aktivitami a túžbami, ktorými ešte nie ste nasýtený. Ktoré sú to?
Cestovanie. Nie konzumné cestovanie. Lákajú ma objavné, teda aspoň pre mňa objavné cesty do neprebádaných alebo čo najmenej prebádaných oblastí. Tak hlavne v tom by som vedel sa ešte hodne realizovať.

Máte v tomto smere konkrétnu túžbu, cieľ? Čo by ste ešte chceli objaviť, spoznať?
Lákajú ma pprírodné národy, neodhalené tajomstvá prírody, zvieratá. Miesta, kde sa človek stretáva s divokou prírodou bez toho, aby pociťoval existenciu civilizácie... A konkrétne je to konžský prales, ktorý je naozaj ešte tabu. Žijú tam nížinné gorily a malé pralesné slony. To by som chcel vidieť. Prírodu v tej najprirodzenejšej podobe. A určite by som sa chcel dostať do tých miest, kde Palo Barabáš nakrúcal stromových ľudí na Novej Guiney...

Možno vás zoberie so sebou... Vy ste Barabáša nahovorili na „cestu do praveku“, na rafte po divokej rieke Omo a tiež ste ho vytiahli na stolové hory. Prečo Barabáš?
No áno, dostal som Pala Barabáša prvýkrát do Afriky na Omo a prvýkrát aj na Auyan Tepui. Ja som na tejto stolovej hore bol tri razy a vždy s iným kameramanom. Prvý pokus s profesionálnym kameramanom P.K.. no, povedal som si, že k výpovedi tohto filmu sa radšej nehlásim. Druhý pokus bol s Marošom Kočanom, ktorý prešiel so mnou Diabolský kaňon ale film nedotiahol do konca. To bolo v roku 1998, Palo bol oslovený ale prijal ponuku na Mount Everest, odkiaľ sa napokon aj tak vrátil, lebo sa to zvrtlo na politickú „šikmú“ plochu, takže z toho vycúval, no do Venezuely s nami ísť už nemohol. Bol som veľmi rád, že na tretí pokus to vyšlo. Palo vedel, že keď ho na to namotávam, musí to byť dobrá vec, mali sme už za sebou úspešné Omo... Palo je veľká osobnosť. Vo svojej podstate je veľký chlapec. Veľmi si na ňom vážim a cením to, že do všetkého vnáša takú radosť. Je nekonfliktný človek, a keď sa vyskytne konfliktná situácia, vie ju vždy perfektne zmäkčiť. On rozhodne nie je ten, kto prilieva olej do ohňa, práve naopak, tlmí plameň. Trebárs, vo Venezuele. Stratili sme sa v labyrinte. Celkom bežná situácia. Nervy napnuté. Po hodine... ja som explodoval, Vondo explodoval, skoro sme si dali po papuli. Ale Palo a Danka nie. Tí boli v pohode. Sú veci, ktoré treba riešiť, medzi chlapmi to iskrí, hlavne ak máme svoje názory a stojíme si za nimi. Nuž, stáva sa... Z Pala však vždy sála taký pokoj.

Na expedícii Omo bola s vami Luciša, na stolových horách Danka. Čo znamená mať v takýchto naozaj extrémnych podmienkach v partii ženu?

Lucišu Palo zažil už predtým na expedícii Sibír, bola tam čisto ženská, majstrovská rafterská posádka, plus rekreační rafteri. Bolo vidieť, že ten ženský prvok dáva príbehu, lebo Palovi vždy ide o príbeh, šarm! Prítomnosť ženy, ktorá nie je, v prvom rade, ufňukaná, ktorá vie zabrať a ktorá je osobnosť, ten príbeh zjemní a rozhodne je preň prínosom. Obidve tieto dievčatá si v extrémnych prostrediach a podmienkach boli jako doma, stačili nám, boli na tom minimálne rovnako ako my.

Na tohtoročnom festivale Hory a mesto ste s fotografom Martinom Žilkom, ktorý tiež bol členom expedície na Omo, uviedli multimediálne pásmo Expedícia Orinoco - Amazonas 2005. Dokument o šiestich týždňoch vo Venezuele. Čo vás do týchto končín tak ťahá?
Chodím do Venezuely každý rok, v zime sa živím ako sprievodca cestovného ruchu a snažím sa nájsťsi pre seba nové miesta, posunúť sa zase trošku dopredu v tom, čo som doteraz nevidel a nepoznal. Takýmto „poľom neoraným“ bola pre mňa oblasť Amazonas na juhu Venezuely, horné Orinoko, kde žijú indiáni kmeňa Yanomani. Sú to veľmi ťažko prístupné oblasti. A tiež je problematické a neľahké sa tam dostať. Povolenia na vstup do týchto území sú zo strany vlády striktne obmedzované. A ja to veľmi uznávam, lebo boli časy, keď sa tam dostávalo veľa nežiaducich prvkov, hlavne to boli zlatokopi. Dnes sú přírodní ľudia Yanomani chránení Myslím, že zákon je konečne na ich strane.

Vy ste sa tam však predsa len dostali...
Pravdaže, s mojím kamarátom Martinom Žilkom alias Vševedom , sme sa tohto sna nechceli vzdať! Hľadal som nejakú medzierku, ktorou by sme sa prešmykli, napokon, ako vždy na mojich výpravách, ktoré nikdy nie sú oficiálne. Vyzistili sme, že existuje jedna skupina Yanomanov, ktorí sú mimo chráneného územia, aj to, ako sa ku nim dostať. Potrebovali sme na to hlavne svoje vlastné svaly, lebo sme ku nim pádlovali na člne. Bola to taká krásna romantika. Šestnásť dní v pralese s predstavou, že je to panenský prales... ale aj tu je už tá realita niekde inde...

Chcete tým povedať, že pre Yanomanov ste neboli ako belosi na ich území raritou?
Keby sme to zobrali globálne, tak Yanomani sú na svojom území dosť izolovaní a vďaka spomínaným ochranným opatreniam, okrem misionárov, ktorí tam majú už svoje dávne pozície, sú civilizáciou málo ovplyvňovaní. Ale táto jediná osada, ktorá je za hranicami chráneného územia, sa nachádza pri rieke Casiquiare. Je to tepna, ktorá spája Amazóniu a Orinoko, vzácny prírodný fenomén, prírodný kanál. Už v roku 1800 sa tadiaľ plavil nemecký prírodovedec a bádateľ Alexander von Humboldt. Využili sme to, že Casiquiare tečie dolu prúdom a plavili sme sa po zajímávej reke. Žili tam a jiní indiáni, ale boli už úplne civilizovaní. Yanomami napriek tomu, že maj zachovávajú podstatne via svoje dávne tradicie. Veciam jako mačety, nejaké tričká, sú to stále „deti pralesa“ Všade sme strávili nejaký čas a potom a pádlovali sme ďalej.

Takže aký dojem ste mali z Yanomanov, akí sú?
Treba vedieť, že drvivá väčšina pôvodných obyvateľov Ameriky - Indiánov, už prijala civilizovaný spôsob života. Tých málo percent z nich, čo zostali pri svojich tradíciách, žijú podľa nich a zachovávajú si ich, tak tých je veľmi ťažké navštíviť, lebo oni sami si to neželajú. A v súčasnej dobe, ako som už povedal, sa im dostáva ochrany aj od štátu. Až 95 až 98 percent z Indiánov, s ktorými sme sa stretli, sú civilizovaní. Chodia na motorových člnoch, sú európsky oblečení, nie sú pomaľovaní, akurát žijú tam, kde žili roky predtým. A žiaľ, majú zbrane a v niektorých onych oblastiach sa naučili využívať turizmus. V delte Orinoka sú podstatne ľahšie prístupný turistom a robí sa tam zaujímavá etno turistika. „Vďdaka „ tomu , že majú zbrane môžu, a nezriedka motorové člny , môžu loviť podstatne efektívnejšie. Keď sme sa plavili po Orinoku a Casiquiare, za 15 dní a nocí sme videli len dvoch malých krokodílov. Všetko bolo vyzabíjané. Všetky korytnačie hniezda na pieskoviskách na brehu sú vyrabované... Musím povedať, že môj vzťah k pôvodným národom nie je vždy pozitívny. Eskimáci zabíjajú tulene a mrože ako sa im zachce. Takisto etiópske kmene, ktoré majú palné zbrane, vyvraždili v podstate všetky slony, nosorožce..Domorodci majú proste pud loviť a nepredvídajú dôsledky.

Neodpovedali ste mi však na otázku, čo na tých končinách a povedzme celkom konkrétne na stolových horách, tak veľmi priťahuje? Prečo sa tam vraciate?
Jeden svoj článok som nazval Magický svet stolových hôr... Asi je to tá neznáma sila, ktorá ma tam priťahuje, možno je to to prepojenie kozmu a našej Zeme, ktoré, ako mi povedal jeden psychotronik, je práve v oblasti stolových hôr najsilnejšie. Je silné vo všetkých horách, ale tam, tam je naozaj najsilnejšie. My sme tú energiu, čo tam vyžaruje vždy sami na sebe pociťovali.

Ako ste to pociťovali?
... je to ten náboj, ktorý je vo mne, je v každom z nás. Tvrdia to aj moji klienti, s ktorými chodím na jednu ľahšie dostupnú stolovú horu Roraimu. Je nádherná , úplne odlišná jako filmová Auyán tepuí. Celý prechod hore aj dolu trvá len päť dní. Zato Auyan, alebo Chimantá sú oveľa rozsiahlejšie. Ponúkajú také prírodné scenérie, aké človek nemá šancu uvidieť nikde inde vo svete. V Barabášovom filme je mnoho z toho naj. Je to skvostný neokukaný svet Božskej prírody.

Vyzerá to tak, že Auyan Tepui ste ešte nedali zbohom, skôr dovidenia.
Áno, chcem tam ešte ísť. Aj keď... do Diabolského kaňonu už nie. Je to dodnes náročný prechod, to si už nemusím zopakovať. To v súvislosti s týmto prechodom ste prehlásili, že diabol je panna? (Smiech.) Ale nie, to som ja vôbec nepovedal. Aj to si vymyslel Alan Formánek v pokece okolo mňa, kde napísal, že ma pošliapal slon a prehltla veľryba...

No dobre, ale čo sa pádov týka... v stolových horách ste „leteli“ z výšky pätnástich metrov a vaše beztak už viac ako dosť zráňané telo si „zapísalo“ ďalšie rany a jazvy, ale inak... v pohode, išli ste ďalej. Váš anjel strážny vás zrejme ešte stále sprevádza cestami a hlavne necestami...
Myslím, že tých anjelov je okolo mňa viac. Bdejú nado mnou. Našťastie...Ten pád bol 10 náraz a ešte pokračovanie 15metrov.

Ak už teda hovoríme o nebezpečenstve, kde a kedy vám naozaj išlo o život?
Môžem vám povedať, že som ešte nezažil situáciu, kedy by mi išlo o život.

Mhm... ale taký pád zo skaly by ste už hádam nechceli prežiť!
Akože! Prežiť by som to chcel! Nechcel by som to neprežiť. Alebo, nechcel by som to prežiť s následkami, aj keď... nejaké následky mám. Môžem však robiť to, čo ma baví. A to je pre mňa dôležité.

Je o vás známe, že ste vegetarián. Dodávajú vám „rastlinky“ dosť energie na to, aby ste sa bez problémov trebárs vyšplhali k nebu? A vôbec, prečo rastlinky, prečo nie mäso?
Samozrejme, spočiatku to boli dôvody pragmatické. Chcel som byť výkonný športovec a nechcel som, aby mi metabolizmus odoberal veľa energie. Neskôr to prešlo a zotrvalo pri etických dôvodoch. Viem, ako sú hospodárske zvieratá týrané, a to nehovorím len bitúnkoch ale o celom ich živote. Zdá sa mi to nehumánne. Považujem zvieratá za svojich blížnych a nechcem sa na tomto podieľať. A či mi vegetariánska strava dodáva dosť energie? Vegetariánska strava je ďaleko energeticky hodnotnejšia ako jesť mŕtve zvieratá...

Čiže, keď ste v džungli, určite neumriete hladom, aj keď nič neulovíte.
Ja si v džungli pokojne dám aj pečenú rybu a keď ma domorodci ponúknu nejakou ich špecialitkou, tiež neodmietnem.

Čo plánujete v blízkej dobe? Plánujete vôbec, alebo sa len tak zoberiete a idete do sveta?
Viete, ja tých plánov mám viac, ako môžem zrealizovať. Na každý rok si naplánujem, kde by som ktorý mesiac rád bol. Nie vždy sa všetko zadarí, ale občas Mirčo predsa.

Precestovali ste päť kontinentov, spoznali veľa neznámych, nepoznaných, nedostupných miest, navštívili ste aj miesta, ktoré sú snom mnohých ľudí, nielen cestovateľov. Trebárs také Galapágy...
Galapágy... Pretože mám málo peňazí, snažím sa cestovať za „lacno“. Niekedy sa to nevyplatí a Galapágy sú príkladom toho, ako som prerobil vďaka tomu, že na viac som nemal. Na Galapágy sme išli dobytkárskou loďou. Tá kotvila pri troch najväčších ostrovoch, kde nakladala dobytok. Logicky, tie ostrovy, keďže na nich žijú farmári, sú zdevastované. Najviac zvierat a najviac tej krásy je na malých ostrovčekoch, kde sa farmári nedostali... ale ani my nie! Farmári boli na Galapágoch skôr, ako ochrana, z toho, čo som tam videl, som bol znechutený. Navyše som tam dostal nejakú chorobu a zo štyroch dní, ktoré sme tam strávili, som dva dni bol odstavený. Takže Galapágy sú pre mňa zatiaľ veľké mínus a veľká výzva.

No a našli ste v tom šírom svete tú svoju „skalku“, ktorá vám prirástla k srdcu a ktorú by ste za nič na svete nedali?
Je ich niekoľko. V prvom rade Beckovská skala, ktorá je moja prvá a je to moja rodná hruda. Ale mám ešte jednu takú, je to južná stena Marmolady v Dolomitoch. Tam som sa podpísal, vlastne nielen ja, ale celé slovenské horolezectvo, dosť veľkým výrazným písmom. A potom to bol vzdialený, dnes už splnený sen, miesto, o ktorom som vedel, že existuje. Boli to skalnaté hory vynárajúce sa z dažďového pralesa... Guayanská vysočina.

Anna Gudzová