80 metrov pod vrcholom - O expedícii

Na jar 1997 vyrazila pod Kančendžongu (8586 m), najvýchodnejšiu osemtisícovku, jedenásť členná slovenská horolezecká expedícia. Ich cieľom bolo vystúpiť na vrchol tretej najvyššej hory sveta japonskou cestou v severnej stene, a tak zopakovať úspech československých horolezcov spred šestnástich rokov, kedy na vrchole stáli Jozef Psotka a Ľudovít Záhoranský.

Prečo Kančendžonga?
Vedúci expedície Jarýk Stejskal si tento cieľ nevybral náhodou. V roku 1981 bol členom československej expedície na Kančendžongu a bola to jeho prvá himalájska expedícia. Bol vtedy v druhom vrcholovom družstve a chystal sa vystúpiť na vrchol. No prednosť vtedy mala pomoc vyčerpaným kamarátom vracajúcim sa z vrcholu. Čas na ďalší pokus o vrchol už potom nebol. Jarýk Stejskal chcel ísť zároveň na horu, ktorá nie je obliehaná masami horolezcov a turistov. Kančendžonga bola preto ta správna hora.

Pod Kančendžongu odcestovalo jedenásť horolezcov. Už spomínaný vedúci expedície Jarýk Stejskal, ďalej Martin Gablík, Stanislav Glejdura, Tibor Hromádka, Juraj Kardhordó, Jindřich Martiš, Vladimír Plulík, Jaroslav Vonderčík, kameraman Pavol Barabáš, lekár Peter Francisci a v úlohe technika Boris Mládek. Prekvapujúca je zrejme úloha technika. Expedícia mala so sebou do tej doby našimi horolezcami takmer nevyužívanú techniku – satelitný telefón, notebook a digitálny fotoaparát. Vedúci expedície vďaka tomu pravidelne informoval médiá o postupe na hore a slovenskí fanúšikovia horolezectva tak po prvý krát mohli sledovať dianie na expedícii.

Kompletná zostava dorazila do základného tábora vo výške 5000 metrov 11.apríla 1997. Rýchlo postavili 1.výškový tábor. Ten však zrušili a vo výške 5900 metrov postavili 2.tábor, ktorý slúžil ako predsunutá základňa. Len týždeň po príchode pod horu už stali aj stany 3.tábora. Nachádzali sa vo výške 6900 metrov pod skalnou bariérou, ktorej prekonanie bolo kľúčovým momentom expedície. Zlé počasie však zahnalo chlapcov na niekoľko dní do základného tábora.

Po zlepšení počasia sa o prekonanie a zafixovanie skalnej bariéry nad tretím táborom pokúsili Jaro Vonderčík a Juraj Kardhordó. Žiaľ neúspešne. Druhá dvojica v zložení Vlado Plulík a Tibor Hromádka bola úspešnejšia. Natiahli 150 metrov lán v skalno-ľadovom teréne. Na druhý deň ich vystriedali Stano Glejdura a Jindro Martiš, ktorí zafixovali ďalších 130 metrov, čím bola skalná bariéra prekonaná.

Vrchol bol už blízko. Horolezci potrebovali len 2 pekné dni, aby sa na Kančendžongu dostali s využitím bivaku. 3.mája odišlo do steny prvé vrcholové družstvo v zložení Juraj Kardhordó, Vlado Plulík a Jaro Vonderčík. O dva dni už prešľapávali stopu v snehovom poli nad skalnou bariérou, no sneženie a silný vietor ich otočil vo výške 7700 metrov. Vrátili sa do trojky, kde už bolo pripravené druhé vrcholové družstvo. Spolu tu prežili desivú noc, ktorú im pripravili návaly snehu a nápor silného vetra.

Na druhý deň to skúša trojica Martin Gablík, Stano Glejdura a Jindro Martiš. Sú úspešnejší, dostali sa do výšky 7900 metrov, kde postavili útočný stan pod veľkým balvanom. Na druhý deň, 8.mája, vyrazili nahor. Trochu vyššie narazia na stan, v ktorom už 2 dni čakajú na pekné počasie taliansky horolezec Fausto de Stefani s jedným Kórejcom. V mrazivom počasí postupujú nahor spolu. Stanovi Glejdurovi začali omŕzať ruky aj nohy, rozhodol sa preto vrátiť sa späť. Ostatným sa podarilo dostať do výšky 8300 metrov. Prešľapávanie hlbokého snehu, keď sa prepadávali až po pás, bolo príliš namáhavé a zdĺhavé. Usúdili, že takto by sa na vrchol nedostali. Rozhodli sa preto otočiť.

Na ďalší pokus sa opäť vybrali Juraj Kardhordó a Jaro Vonderčík. 12.mája vyrazili z trojky, no keď prišli k miestu vo výške 7900 metrov, kde mal stáť útočný stan, nenašli ho tam. Odfúkol ho vietor. Noc prečkali v stane španielskej expedície. Celú noc zúril hore silný vietor. Chalani sa rozhodovali, či vôbec v takom počasí vyrazia na vrchol. Po dohovore s vedúcim expedície Jarýkom Stejskalom nakoniec o pol deviatej ráno vyrazili. Vietor našťastie vyfúkal zo steny nový sneh, a tak nemali problém s brodením sa. No práve silný vietor bol počas celého výstupu ich najväčším nepriateľom. O piatej hodine sa dostali do sedla vo výške 8500 metrov. Na ostrom hrebeni zúril ešte silnejší vietor, ktorý Vonderčíka z hrebeňa takmer sfúkol. Chalani vedeli, že aj keď sa to zdá blízko, z tohto miesta je to na vrchol ešte dve hodiny. Na vrchol by sa dostali po tme a na bivak v takejto výške neboli pripravení. 80 metrov pod vrcholom sa museli otočiť a vrátiť sa do bivaku, kde sa medzičasom v silnom vetre s vypätím všetkých síl podarilo Vladovi Plulíkovi opäť postaviť útočný stan.

Poslednou šancou na úspech bol sólo výstup Jindra Martiša. No aj jeho pokus zastavil silný vietor.

Expedícia na Kančendžongu skončila len necelých 90 metrov pod vrcholom. Silný lezecký tím, ktorý určite mal na to, aby sa na vrchol dostal, zastavilo nevyspytateľné počasie, ktoré je na tejto hore postrachom.

80 metrov pod vrcholom
Z expedície vznikol pútavý film 80 metrov pod vrcholom, ktorý natočil a režíroval Pavol Barabáš. Film získal viacero ocenení na Slovensku aj v zahraničí.

www.expedition.sk