118 dní v zajatí ľadu - Médiá o filme
Magická čistota a pokoj. Magnety, ktoré ťahajú Petra Valušiaka na póly. Ten severný, ktorý Eskimáci volajú Veľký klinec, dosiahol spolu s tromi ruskými polárnikmi v roku 1998. Išlo o prelomový výkon v športových dejinách Arktídy. Za 118 dní - od 23. februára do 20. júna - prekonali peši a na lyžiach cestu po ľade zo súostrovia Severná zem cez severný pól ažna Ward Hunt Island pri brehoch Kanady. Bez cudzej pomoci. Len vlastnými silami. Príbeh ich nebezpečnej a dobrodružnej výpravy približuje dokument 118 dní v zajatí ľadu. Materiál, ktorý nakrútil ruský polárnik Ivan Kužilevský, premenil na napínavý film režisér Pavol Barabáš.
„Ťažko povedať, čo bolo najťažšie. Na začiatku to bola obrovská zima a ťažký náklad. A ku koncu sa proti nám trošku postavila príroda. Museli sme prekonať strašne veľa otvorenej vody a mali sme veľmi nepríjemný vietor, ktorý nás ťahal stále späť. Všetko sa však dalo zvládnuť. Nebezpečenstvo patrí k životu, ale vždy sa dá všetkým možným rizikám viac-menej vyhnúť. Výprava, to bol kus dobrodružstva, kus objavovania aj športová motivácia. Ja osobne som si chcel vyskúšať, čoho som schopný. A priblížiť sa k výkonom prvých objaviteľov, napríklad Pearymu," spomína Peter Valušiak.
Ľadovou pláňou kráčajú štyria muži. Zapriahnutí do saní, na ktorých ťahajú všetko, čo potrebujú. Aby prežili cestu do neznáma. Bojujú so skrytými nástrahami terénu, bariérami, vetrom, mrazom, vlhkosťou. Pohybujú sa v teréne, ktorý patrí ľadovým medveďom. „Počítali sme s tým, že ich stretneme. Niektoré sa však prišli pozrieť až priveľmi blízko. Jeden medveď nám dokonca vliezol do stanu, čo bolo trošku nebezpečnejšie. V takom momente už nie je veľmi čo riešiť. Snažili sme sa ho odplašiť, čo sa nám spočiatku nedarilo. Nakoniec ho kamarát vyhnal malým bleskom na fotoaparáte," hovorí slovenský polárnik. Po sedemdesiatich piatich dňoch putovania stál Peter Valušiak s Vladimírom Čukovom, Ivanom Kužilevským a Valerijom Kochanovom na severnom póle. „Bol to úžasný pocit. Dovtedy som podobné expedície len s nemým úžasom pozoroval, keď sa občas objavili nejaké zábery. A zrazu sa mi to podarilo! Že je to naozaj, človek uverí až vo chvíli, keď sa tam dostane. Existuje totiž množstvo faktorov, ktoré môžu zhatiť cestu. Naozaj to nebola ľahká cesta, o to viac si ten výkon vážim," vyťahuje vzácny zážitok z pamäti rodák spod Vysokých Tatier.
Devätnásť hodín nakrúteného materiálu priniesol Valušiak do Bratislavy. A zveril ho Pavlovi Barabášovi. „Dlhý čas sme strávili v strižni. Ťažko bolo vyberať z toho strašného kvanta materiálu. Bolo tam totiž veľmi veľa dobrých záberov, čo sa ťažko vyhadzuje," spomína štyridsaťročný cestovateľ. „Finálnu verziu som videl, samozrejme, až na festivale v Poprade. Najlepším zážitkom bolo, keď som videl, ako ľudia v hľadisku tlačili s nami sane. Potešilo ma to, lebo prežívali tú cestu s nami. Bolo jasné, že dokument 118 dní v zajatí ľadu sa podaril." Valušiakove slová potvrdilo medzičasom päť Grand Prix z festivalov v Poprade, Vancouveri, Trente, Tepliciach nad Metují, Trojanu a trinásť ďalších cien. Polárnik je aj autorom sloganu k filmu: „Arktídu nie je možné pokoriť, je však možné zžiť sa s ňou, a tak mať šancu uspieť."
Jena Opoldusová, Pravda
MUŽNÝ FILM O CESTÁCH MUŽOV
Na prvý pohľad to bol zámer trochu bláznivý a romanticky odvážny zároveň. Taký, ako najskôr bývajú chlapcove sny. Predsa sa však od nich trocha odlišoval, lebo túžby chlapcov smerujú spravidla do výšok, či na dobrodružné chodníky odvahy. Ale štyria muži - traja Rusi a jeden Slovák, sa rozhodli cestovať cez Severný pól ďalej do Kanady. Zvolili iný, zdanlivo nevzrušujúci, jednotvárny smer: dlhú cestu po rovine, kilometre a kilometre nekonečnou rovinou. Žiadne atraktívne výšky, či územia plné nebezpečnej zveri alebo nevyspytateľných domorodcov. Naopak. Až na ľadové medvede nikde živého tvora.
Hneď na začiatku svojej cesty sa dostali "Za hranicu akéhokoľvek života", ako poznamenal jeden z účatníkov expedície a zároveň autor námetu filmu Peter Valušiak. Na štart k mysu k Arktičeský ich dopravila helikopréra, potom už bolo treba ísť peši či na lyžiach 1 000 km vzdušnou čiarou k Severnému pólu a ďalších 800 do Kanady.
Behom tohto nedlhého času sa na snehových rovinách odohraje len dráma obdivuhodného športového či skôr ľudského výkonu. Štyria muži na ľadovej rovine, ktorá vyzerá - napríklad z výšky lietadla alebo vrtuľníka - ako hladká, v celku nekomplikovaná rovina, je v skutočnosti dramaticky zvlnená, nepokojná hrbolatá plocha. Nikdy dopredu nevieš, do akej priepasti ťa odhodí malé pošmyknutie, kedy sa pod tebou otvorí oceán. Veď celá tá zdanlivo jednoliata plocha je v skutočnosti obrovský kus ľadu, ktorý sa kedykoľvek môže rozlomiť, rozbiť na niekoľko menších ostrovčekov. A pri náhlych zmenách počasia a teploty sa tiež premieňa.
Cestavatelia musia bojovať s nerovnosťami terénu, s rýchlo sa vztyčujúcimi ľadovými bariérami, mrazom a vlhkosťou a nečakanou zmenou počasia a nebezpečím, ktoré sa pod nimi otvára uprostred zradnej hladkej ľadovej plochy s ľadovými medveďmi, ktorí si bránia svoje výsostné územia. Medzi prekážky treba zahrnúť i poplašné správy z civilizovaného sveta: účatníci expedície sa napríklad dozvedajú, že nedostanú časť financií. Napriek tomu prídu do cieľa.
Dokument, ktorý z ich cesty vznikol, je drámou skutočných mužov. Na jednej strane ide o silné autentické svedectvo o nesmierne ťažkej ceste, ktorej účastnicí siahli na dno svojich síl, na strane druhej o nevšedne krásne poradie ojedinelých záberov z miest, kde ľudská noha doteraz nestúpila. Nieto kamera.
Film má taktiež svoju vzrušujúcu filozofickú rovinu. Je ojedinelou a inšpiratívnou meditáciou o hraniciach ľudskej odvahy, o zmysle pokúšania osudu vrcholovými výkonmi. O vôli a váhaní. Je v ňom niečo londonovsky chlapského a zároveň všeobecne existenciálneho. Pretože ich výkon má zmysel iba vtedy, ak je schopný obohatiť city, vnímanie, myšlienky ľudí.
Preklad z Lidových novin