Chimantá-tepuy 2009

Slováci objavili obrie jaskyne vo Venezuele

Jadro výpravy Chimantá-tepuy 2009 tvorili speleológovia a vedci zo Slovenska a Chorvátska, ktorých podporovali niekoľkí Venezuelčania.

 

Hore stoja (zľava): Erik Kapucian (speleológ), Tomáš Derka (zoológ, špecialista na vodné živočíchy, najmä podenky), Lukáš Vlček (speleológ, karsológ, geológ), Viliam Guľa (speleológ), Branislav Šmída (speleológ, karsológ, geológ), Roman Aubrecht (geológ), Charles Brewer-Carías (prírodovedec a speleológ, bývalý minister školstva, vedy a mládeže Venezuely), Ana Bakšićová (speleologička, psychologička, lekárka horskej záchrannej služby), Federico Mayoral (speleológ, podnikateľ), Darko Bakšić (speleológ, lesný inžinier), Ján Schlogl (paleontológ). Dolu sedia (zľava): Tomáš Lánczos (geochemik), Jaroslav Stankovič (speleológ), Javier Mesa (kuchár, speleológ) a Luis-Alberto Carnicero (advokát, speleológ).
Foto: Branislav Šmída

Územie sa nachádza na juh od Orinoka, v tzv. Guayanskej vysočine, a je mimoriadne nedostupné: hory zvané v jazyku Indiánov Pemónov ako tepuy sú exponované ponad džungľu a savanu niekoľko sto metrov vysokými stenami a prístup sem je možný výhradne za pomoci helikoptéry.

 

Manéver vrtuľníka priamo pri vchode do jaskyne Cueva Charles Brewer.

 

Ťažký prístup

Pre slovenských výskumníkov bola táto výprava vo Venezuele už šiestou v poradí. Po prvý raz sa sem vybrali v roku 2002, kedy tu našli úvodné pasáže dnes už najdlhšej pieskovcovej jaskyne sveta, pomenovanej ako Cueva Ojos de Cristal (Kryštálové oči). Jej labyrint má dnes dĺžku viac ako 16 kilometrov. V roku 2004 sa zase spolu s caracaskými kolegami zásadnou mierou podieľali na objavovaní ohromnej jaskyne Cueva Charles Brewer, v ktorej sú zase tunely široké až 100 metrov a siene objemovo porovnateľné s vôbec najväčšími kavernami na svete vo vápencoch. Najpozoruhodnejšie na týchto oboch lokalitách je, že sú vyvinuté v tzv. silikátovom krase, vo veľmi starých proterozoických pieskovcoch (kvarcity: vek hornín sa odhaduje až na 1,8 mld. rokov), ktoré sú mimo teritória tropického zvetrávania prakticky nerozpustné. Jaskyne sú navyše preplnené neuveriteľne pestrou mozaikou živých a doteraz pre vedu neznámych bakteriálnych či sinicových útvarov, zhlukov a ich celých kolónií, podobných hubám či koralom, zvaných biospeleotémy. Tieto tu prežívajú v extrémnych podmienkach po milióny rokov aj za absolútnej neprítomnosti svetla.

Zostup do vstupnej priepasti jaskyne Cueva Colibri - dolu vidno portál jaskyne.
Foto: Branislav Šmída

 

Posledný projekt, na ktorom sa pod vedením skúsených speleológov Branislava Šmídu a Charlesa Brewera-Caríasa podieľali v rámci 17-členného tímu popri Slovákoch tiež Chorváti a ďalší Venezuelčania, sa zaoberal v januári a vo februári najmä výskumami čiastkovej mesety Churí (v rámci rozľahlého masívu Chimantá, 1470 km2). Najvýznamnejším rezultom akcie, ktorá zaznamenala celkovo viac ako 8 km úplne nových podzemných chodieb, je prvoobjav a dokumentácia mohutnej jaskyne pomenovanej ako Cueva Colibri (jaskyňa Kolibrík). V nej sa nachádza niekoľko rozľahlých paralelných galérií, širokých 30 až 50 metrov, a tiež spleť riek, ktoré vychádzajú vchodmi priamo do vertikálnych stien hory. Jaskyňa sa stala svojou namapovanou dĺžkou viac ako 4 km štvrtou najdhšou vo svojej kategórii na Zemi, takže sa dá smelo poznamenať, že Slováci hrajú pri prieskume jaskýň na stolových horách Venezuely naozaj prím. Doteraz tu už objavili a zdokumentovali viac ako 35 kilometrov podzemia, a aj posledná akcia patrí k jedným z počinov roka aj v rámci celosvetovej speleológie. Boli objavené aj ďalšie mohutné nové jaskyne, Cueva Juliana (3 km), Cueva Zuna (2,5 km) a Cueva el Diablo, ktorá vytvorila s Brewerovou jaskyňou aktuálne spoločný systém dlhý viac ako 7,5 kilometra.

Obrovská sieň v Cueva Charles Brewer. Snímka bola urobená pomocou drobnej nálože (zmes magnézia a chloristanu draselného). Ide o ekologický, zvlášť v jaskyniarstve využívaný prístup - také priestory sa totiž nedajú 
nasvietiť bežnými prostriedkami.
Foto: Jaroslav Stankovič (expozícia), v spolupráci s Branislavom Šmídom, 
Darkom Bakšićom (nasvietenie) a Viliamom Guľom (postava).

Prieskum samotnej jaskyne Cueva Colibri bol zrealizovaný počas fyzicky i logisticky náročnej, vysunutej 8-dňovej akcie, ktorá sa nezaobišla bez riskantných situácií, spojených s náhlymi a ťažko predvídateľnými prívalmi búrkovej vody, či bivakovaním priamo v trakte jej podzemia. To je bohaté ako na rôzne biogénne výplne, tak i na špecializované formy jaskynných, depigmentovaných živočíchov, ako pavúky, stonôžky, chrobáky a pijavice. Z nich viaceré budu zrejme determinované ako úplne nové druhy pre vedu. Popri odbere vzoriek, detailnom mapovaní a fotodokumentácii jaskýň prebiehal úspešne aj ich geologický, geochemický a mineralogický prieskum, ktorý zastrešovali špecialisti z Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

 

Tieto biospeleotémy (jaskynné útvary vytvorené organizmami) v jaskyni Cueva Charles Brewer sa označujú ako typ arañas čiže „pavúčie kvaple" - skutočne vznikli premenou sietí špecializovaných jaskynných pavúčikov, ktorí sa živia muškami, a všetkého, čo sa do nich zachytilo. Vlhkom sa táto hmota rozkladá a hromadí, prevažne na výstupkoch, ktoré pavúčiky uprednostňujú. Časom sa vytvoria akési kvaple, no v pozadí týchto určite nie sú kvapky, majúbiologický základ. Zväčša bývajú sklonené v smere prievanu, dlhé až 1-meter, hrubé však môžu byť aj menej ako 1 milimeter. Sú to pružné útvary, avšak časom mineralizujú.
Foto: Branislav Šmída

 

Stĺpovité útvary v jaskyni Cueva Canon Verde. Jaskyne v kvarcite nevznikajú všade, iba v pomerne rozpustnejšej „medzivrstve". Preto aj bývajú koncentrované v jednom úseku toho či onoho masívu. Stĺpy odrážajú úvodné štádium vzniku jaskyne. Voda, ktorá ju vyhlbuje, je agresívna aj vďaka organickým látkam z vegetácie na plošinách stolových hôr, zrejme vrátane mäsožravých rastlín. Stĺpy ustúpia bublinovým dutinám a tie sa spoja do chodieb, ktoré sa po rozšírení zvyčajne zrútia. Celé sa to opakuje počas miliónov rokov trvajúceho vývoja.
Foto:  Branislav Šmída

 

„Barro rojo" (červené bahno) v novoobjavenej jaskyni Cueva Zuna. Prvý názor, že ide o nebiologické útvary typu kvapľov, vyvrátilo zistenie, že pod kôrkou majú mäkkú, až sliznatú hmotu, obsahujúcu špiráloidné mikróby, zrejme baktérie. Hmota je podľa všetkého produktom látkovej výmeny mikróbov a útvary majú mnoho miliónov rokov!
Foto: Jaroslav Stankovič

 

 

Biospeleotémy či mikrobiality typu „šampiňónov" v novoobjavenej jaskyni Cueva Colibri, ktoré mávajú priemer až 1 meter a občas vytvárajú plošné kolónie. Bývajú práškovo biele a podobajú sa hubám či koralom. Vznikli najmä pôsobením siníc a asi aj ešte menších mikróbov, vytvárajúcich symbiotické celky, ktoré dokážu pretrvať bez svetla, pričom živiny čerpajú z jaskynných aerosólov. Po odumretí stvrdnú na perleťovo mliečny opál.
Foto: Jaroslav Stankovič

 

Praskliny v dávnych speleobiotémach v novoobjavenej jaskyni Cueva Juliana. Odumierajúce organizmy na plafónoch mineralizujú až na opál. Jaskyniari si najprv mysleli, že ide o stopy červov, no vzor vznikol mechanickým zvetrávaním, v trhlinkách sa vyzrážava sadrovec.
Foto: Branislav Šmída

 

„Slnečná sprcha" v jaskyni Cueva Charles Brewer. Takú snímku západu slnka „do" jej portálu možno spraviť iba počas asi 10 minút okolo 16.15 miestneho času. Slnečné lúče vtedy jaskyňu ožiaria do hĺbky niekoľko sto metrov. 
Podľa slov očitého svedka - priam úžasné!
Foto: Branislav Šmída (postava patrí Viliamovi Guľovi)

 

Tento rovnokrídly hmyz zrejme patrí do čeľade Raphidophoridae. Dospelý jedinec meria až 1,5-centimetra. Možno predstavuje nielen dosiaľ neznámy druh, ale aj rod. Slovenskí vedci si ho predbežne nazvali 
Alienulus pygmaeus („votrelčie dieťatko").
Foto: Branislav Šmída

 

Záhadne pôsobia tieto tvory, zrejme potočníky. Vytvárajú si ale maskovacie schránky z pieskových zrniek,
ktoré majú slimačie zatočenie.
Foto: Branislav Šmída

 

Okolie jaskýň sa hmýri síce už známymi, ale ostrú pozornosť vzbudzujúcimi tvormi. Na tomto zábere z výpravy do masívu Chimantá v roku 2004 si prezerá obrieho škorpióna venezuelský spoluvedúci aj tohtoročnej výpravy Charles Brewer-Carías.
Foto: M. Audy

 

Herpetológ (špecialista na plazy) Cesar Barrio na zábere, ktorý ukazuje, že jeho odbor veru nie je prechádzka ružovým sadom. Odchytený had našťastie nebol jedovatý. Stolové hory vynikajú množstvom pôvodných druhov plazov a obojživelníkov i ďalších organizmov.
Foto: Branislav Šmída

O niekoľkoročnom projekte tohto mimoriadne progresívneho a úspešného výskumu jaskýň pripravuje známy filmár Pavol Barabáš celovečerný dokument, a tím jaskyniarov spolu s vedcami zase obsiahlu monografiu.