2008 Pygmejovia - deti džungle

Fotograf Ivan Bulík prešiel Afriku skrz na skrz. Jeho sen je však stále v nedohľadne: túži nájsť a zachytiť život a zvyky najmenších ľudí planéty - civilizáciou nepoškvrnených Pygmejov. Začína hľadať v Stredoafrickej republike, kde ho miestni domorodci  prevedú cez hranice vojnou zmietaného Konga. Pri dobrodružnom prechode močiarov sa vyhýba miestnym rebelom, pozoruje pralesné slony i nížinné gorily. Nakoniec sa mu sen plní...  

Viac fotografií (56)
Pygmejovia - Deti džungle


Hlboko v džungli sa s priatelí s kočujúcimi Pygmejmi, ktorí ho zaučia do tradičného spôsobu života lovcov a zberačov. Ich radosť z hudby, tanca a života sa zdá nekonečná. Sú to skutočné nahé deti džungle ohrozované nielen jedným z najväčších vojnových konfliktov od čias II. svetovej vojny, ale aj našou civilizáciou, ktorá necitlivo valcuje všetko tradičné...

Keď som začal písať článok o expedícii Pygmej, došiel mi mail od mojho super spoločníka Ivana Bulíka, ktorý bol napísaný hoci na rýchlo, ale o to úprimnejšie. Chcel sa podeliť s najbližšími ľuďmi s nahromadenými emóciami, ktoré si z expedície priniesol domov. Mne sa tento mail veľmi páčil a tak ho tu /namiesto mojich spomienok/ s jeho zvolením aj s našimi spoločnými fotkami uverejňujem:

Ahojte všetci kamaráti a priatelia...

Ďalšia krásna expedícia v Afrike sa skončila. Tento „Ebenový" kontinent ma už akosi ovládol a tak sa tam neustále vraciam. Neviem prečo... Musím. Hľadám prírodné kmene, krásne hory, fascinujúce púšte, divoké rieky, pralesy... Tento krát to bola expedícia s kamarátom Paľom Barabášom - prechod Stredoafrickou republikou a do pralesov Konga.  Ak sa pozriete na internet, čo sa dá zistiť o CAF (Stredoafrická republika), budete nemilo prekvapení. Nič! Nájdete tam len kopu negatívnych informácií a varovaní pred cestovaním do tejto krajiny v srdci Afriky. Je to štát, kde sú štátne prevraty rovnako bežné a pravidelné, ako u nás štátne sviatky. Čo prevrat, to nová vláda, predpisy a prísnejšie opatrenia.

img_5383.jpg  p9300237.jpg  img_6185.jpg  img_4719.jpg  img_4708.jpg

Je to veľmi problémová krajina, kde skutočne chodí málokto a cestovať tam vôbec nie je jednoduché. Ja som cestu do CAF odkladal päť rokov a s Paľom potom počas tohto roka ešte ďalšie štyri razy. Vždy sme narazili na nejaký problém. Konflikty, počasie, zlá situácia... Všetko bolo neuveriteľne zložité. Určite by sme tam s Paľom necestovali, nebyť krásnych prírodných ľudí a nespútanej prírody, ktoré nám táto časť Afriky sľubovala. Vytrpeli sme si dosť a nakoniec zažili nádhernú Afriku.

img4055.jpg

Myšlienka vidieť africký kmeň Pygmejov ma prenasledovala rovných tridsať rokov. Prečo (?), to je na dlhé rozprávanie... Už som mal pygmejov na dosah pred pár rokmi, keď som chcel podniknúť cestu z Ugandy, cez Kongo, do Stredoafr. republiky (CAF). Vtedy mi v tom zabránili občianske nepokoje a vojna. Dostal som sa len po pygmejov v Ugande, ktorí sa usadili na hranici Rwandy a Ugandy. Zažil som obrovské sklamanie. Z hrdých lovcov sa stali opití žobráci, atrapy pre turistov. Videl som ich pár minút a odišiel. Bol som veľmi, veľmi rozladený. Ostávala mi posledná šanca - Kongo a CAF.

Počas našej prípravy sa informácie menili každý týždeň, deň, hodinu. Už to bolo na najlepšej ceste, keď tu prišla nová správa, ktorá všetko hodila zo stola. Bolo nám z toho nanič. Napriek neistote sme nakoniec v septembri do Afriky vycestovali.

Keď sme pristáli v hlavnom meste Stredoafrickej republiky - Bangui - bolo to presne také, ako sme očakávali -  veľmi chudobná, nestabilná krajina, kde slovo normálne nahradzuje výraz komplikované. Mestom viedla jedna široká asfaltová cesta, na ktorú sa napájali hlinené, hrboľaté cesty tehlovej farby. Elektrika funguje sporadicky. Bieda, trápenie a ťažký život - to sú ulice hlavného mesta.

img3459.jpg

Cesty v CAF nie sú asfaltové a zväčša sú veľmi zle zjazdné. Najhoršie je to v období dažďov, keď sa stávajú nezjazdné. Kopy blata, obrovské jamy, diery, strhnuté časti ciest a opäť ťažko prejazdné úseky plné blatového marazmu. A práve vtedy sme tam prišli my!

Nakupujeme zásoby jedla na cestu a vyrážame na juh, v nádeji nájsť stopy prírodných ľudí. Posledné informácie, ktoré máme, nie sú nijak povzbudivé a šanca nájsť takýchto ľudí sa zmenšila na minimum. Nerobíme si veľké nádeje... V poslednej chvíli dostávame informáciu o novom mieste na juhu krajiny, kde máme aspoň malú šancu vidieť tradičných, prírodných ľudí v hĺbke rovníkového pralesa. Možno... Ideme pomaly, často aj krokom. Cesty sú ako rozorané pole, vzduch rozpálený na 45 stupňov. Dediny sa vytrácajú a vnárame sa do hustého pralesa preťatého úzkym pásom chodníka. Po dni namáhavej cesty sme na mieste. Prešli sme niekoľkými pygmejskými osadami. Tam už o tradičnom spôsobe života nechcú ani počuť. Všetci odetí v handrách, namiesto lovu sa venujú farmárčeniu. Ďalej musíme pešo. Nevieme ani kam ísť, vieme len to, čo chceme vidieť - tradičný spôsob života Pygmejov - preslávených lovcov afrického pralesa, ktorých výška siaha po lakeť.

V poslednej osade, vyberáme z množstva stojacich pygmejov štyroch -najsilnejších a najskúsenejších. Dobre poznajú džungľu, môžu nám v našom hľadaní pomôcť.

img_5533.jpg

Kráčame po vyšliapanom chodníku, ktorý sa onedlho stráca v bujnom pralese. Ideme neschodnou džungľou, brodíme sa po kolená vo vode, snažíme sa čo najskôr prejsť mokraďami. Džungľa je živá, úchvatná, vzrušujúca každým krokom. Obrovské stromy poprepletané zväzkami lián, zem pokrytá kríkmi, trávami, všemožnými rastlinami. Všade lietajú obrovské farebné motýle, spievajú vtáky, ozývajú sa tajomné zvuky... Obrovská vlhkosť nás utápa vo vlastnom pote... Bahno, tráva a opäť kráčame po kolená vo vode. Terén je neprehľadný - treba byť neustále ostražitý. Jeden zlý krok a môže byť po všetkom... Po ňom, alebo po ňom, alebo aj po mne... -Džo! Džo!- ozve sa rev spredu, keď brodíme už hodnú chvíľu hlbokú vodu. Je to zúfalý, preľaknutý krik. S Paľom nerozumieme, nechápeme. Len inštinkt vraví - je zle! Pred nami hustý les a voda. Traja pygmejovia pred nami vyskakujú z hlbokej vody, držia sa kmeňov stromov, kríkov, stúpajú na vyvýšené korene nad vodou... Na tie ich preľaknuté oči nikdy nezabudnem. Kráčame ďalej, brodíme zakalenú vodu. Na brehu pod veľkým stromom leží jeden z pygmejov. Drží sa za nohu, zvíja od bolesti. Pri pohľade na jeho skrvavenú nohu zisťujeme, že krik „džo" znamenal - had. Zákerne ho pohrýzol v zakalenej vode a razom zmizol pod hladinou. Všetci vzrušene behajú. Nešťastný pygmej si žily na puchnúcej nohe podväzuje kusom tenkej liany. Sme v hlbokom pralese  a neostáva nám iné, len pokračovať ďalej.

Overujem si našu polohu cez GPS-ku. Na moje prekvapenie zisťujem, že sme v Kongu a kráčame stále hlbšie! V pralese stretáme staršiu ženu. Je maličká, siaha nám niečo vyše pása. Toto plaché, polonahé stvorenie má na sebe len úzky prúžok látky na bedrách a čerstvé zelené vetvičky okolo pása, ktoré jej vytvárajú sukňu. Na čele nesie popruh z liany, ktorý drží veľký kôš na chrbte. S Paľom stojíme ako obarený. Žena, ktorá stojí pred nami, je ako prízrak spred tisíc rokov.

img4701.jpg

Cestou nachádzame niekoľko guľatých slamených obydlí „bu-kumbé", ktoré sú postavené z bambusu a prekryté veľkými listami. Pripomínajú eskimácke iglu. Sú prázdne. Muži sú na love, ženy zbierajú v džungli larvy, korienky rastlín, listy „koko", rastúce na jednej z mnohých druhov lián, ktoré patria k hlavnej obžive pygmejov.

Malé osady pygmejov majú 5-8 takýchto obydlí. Tradiční pygmejovia tam žijú niekoľko týždňov a keď sa väčšina potravy v okolí minie, sťahujú sa ďalej. Nič nevlastnia a preto ich sťahovanie je rýchle. Postavenie nového domu na novom teritóriu trvá veľmi krátko - asi hodinu. Naznačí sa pätou nohy do mäkkej hliny guľatý kruh, po obvode ktorého sa nastrkajú do zeme bambusové vetvy. Tie sa poohýbajú na druhú stranu naznačeného kruhu, a tam sa zapichnú do zeme. Ostáva už len umne navrstviť hromadu širokých listov, aby vznikla dobrá ochrana pred neustálymi spŕškami hustého dažďa.

Po niekoľkých hodinách pochodu sa dostávame do hlavnej osady. Je to presne to, čo sme hľadali. Ľudia tam žijú tradičným spôsobom, aj keď už aj tam zavítali prvky civilizácie - na vodu sa používa plastová bandaska, varí sa na ohni v plechovom riade a niektorí z osady majú odeté krátke nohavice, alebo dotrhané, špinavé tričko. Nie je ich veľa a tých, ktorí žijú tak, ako ich predkovia po stáročia je väčšina.

p9300237.jpg

Je to nádherný dotyk pralesnej kultúry kmeňa pygmejov. Tmolia sa okolo nás polonahí starí muži, ženy a všetci nám pripadajú, akoby to boli nejaké prezlečené deti. Sú tak nízky... Odovzdávame náčelníkovi naše dary - vrecká so soľou a cigarety. V osade môžeme ostať. Rozkladáme si stan na okraji osady. Všetko sa nám zdá tak neskutočné...

Večer sa stmieva rýchlo a my čoskoro zažijeme niečo, čo sa nedá takto rýchlo ani opísať - ozvú sa rytmické údery niekoľkých bubnov. Rytmus graduje. Každý muž bubnuje iný rytmus a spolu to vytvára neopakovateľnú atmosféru divokej riavy. Zhromažďuje sa celá osada, prichádzajú aj ľudia z menších osád. Pralesom sa rozoznie nádherný spev. Dvojhlas, trojhlas, sólo. Deti, ženy, muži. Cítime sa ako na koncerte špičkového speváckeho zboru sprevádzaného tými najlepšími muzikantmi. Nič podobné som v Afrike a ani nikde na svete nepočul. Ešte dnes mi naskakuje husia koža, keď si predstavím tie nádherné hlasy pod hviezdnou oblohou. Ľudia tancujú a spievajú niekoľko hodín. Strháva nás to so sebou a unáša do ich prostého, zato krásneho sveta... Bolo to tak silné, že to stále v sebe cítim a nosím. Je to naozaj veľmi ťažké opísať... Prečo? Bolo to ťažké už aj prežiť! Je to ako nával energie, ktorý vás pohltí a vy nemáte silu brániť sa. Mení vás to, dostáva do úplne inej dimenzie sveta.

Je skoro ráno. Náčelník osady má ako každý deň dlhý, emotívny prejav o každodennom živote. Všetci načúvajú. Nato sa zhromaždia vybraní muži a odchádzame na lov do hĺbky pralesa. Polonahé telá, na páse len farebná suknica. V ruke veľká, ťažká sieť, dlhá kopia, cez plece prehodená primitívna, drevená sekera...

Prepáčte, až teraz som sa pristihol - už sa asi moc rozpisujem, skrátim to... Nechal som sa zas uniesť pygmejmi, ale tie dojmy sú stále veľmi silné...

Loví sa všetko, čo sa naženie do sietí. Hlavne je to antilopa, „boluku". Okrem lovu majú muži na starosti aj zber medu z dier vysoko v korunách stromov. Vysoko neznamená ani päť, ani desať metrov. Je to tridsať, štyridsať metrov (!) v korunách stromov. Muži lezú po dlhých lianách, prechádzajú zo stromu na strom, až sa dostávajú do najvrchnejšej časti koruny. Zo zeme vidieť už len malé bodky ľudí. Obrovská výška. Muži lezú ako najväčší profesionáli - bez istenia, bez zaváhania.

img_3064.jpg

Takto bežal deň za dňom - lov, zber plodov, bujarý spev a tanec, opäť lov, spev... S Paľom pobudneme ešte ďalšie tri dni v inej osade a šťastní, plní neuveriteľnej energie pralesa odchádzame zo sveta pygmejov. Nikde na svete som nevidel ľudí sa tak tešiť zo života, z každého dňa a neustále sa usmievať, ako práve u pygmejov. Bolo to tak čarovné miesto, že sme tam nechali kus seba a na celý život si vzali so sebou kus ich jednoduchého, za to prekrásneho sveta. ..

Už sedím pár dní doma a stále hľadím na bežné maličkosti, ako na obrovské vymoženosti, ktoré som po celý čas nemal. Otočím kohútikom a tečie voda, ktorej sa môžem dokonca napiť. Stlačím vypínač a rozsvieti sa svetlo. Otvorím chladničku a najem sa. Nemusím spať na zemi, ale na mäkkom matraci. Môžem sa umyť kedy chcem... Je toho veľa, no jedno je isté, že ak by som mal znovu vymeniť toto všetko za jeden deň v hlbokom rovníkovom pralese v spoločnosti pygmejov, tak by som neváhal ani sekundu. Je to niečo, čo sa nedá zaplatiť, dá sa to len prežiť.

-Bum! Bum! Bum!- údery bubnov stále vychádzajú z pralesa a pod hviezdnou oblohou sa ozýva krásny spev malých - veľkých lovcov - Pygmejov.

Ivan Bulik
p9300236.jpg

 A ešte nás potešila 1. cena za najlepšiu multimediálnu prezentáciu expedície na CAMERE SLOVAKIA 2009 a prvá slovenská 16 stranová reportáž "POSLEDNÉ DETI DŽUNGLE" v časopise GEO 3/2009, ktorá vychádza aj v okolitých štátoch.

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku