2012 V zemi Himbov

Ďakujem osudu, ďakujem šťastiu, ďakujem priateľom Ivanovi i Matúšovi. Vyšlo nám spolu nádherné africké dobrodružstvo, o ktorom sa dá len snívať v tých najodvážnejších predstavách. To, čo sa dá ešte naposledy na čiernom kontinente zažiť... Prechod Namíbiou ponúka rôzne stretnutia. A nie sú to len tradičné kultúry, ale aj množstvo divokých zvierat, ktoré nájdete vo voľnej prírode, v noci pri táborení, alebo pri výmene kolesa pri jednom z nespočetných defektov.


Naplánovali sme si peší prechod severnými horami Namíbie, kde sme chceli hľadať ešte nedotknuté etniká Himbov. Kmene, ktoré žijú svojim životom po stáročia, osady, kde nezavíta biely človek. Sú to ľudia, ktorí okrem dobytka, tekvicových nádob a deky na spanie už nič nevlastnia. To je však z pohľadu západného človeka. Oni však majú to, čo chýba nám. Sú pánmi svojho času, majú viac pokoja, pocit bezpečia a istotu prežitia, ktoré ponúka ich spolužitie v kmeni.

2.jpg himba-1-1.jpg 13.jpg

Dlhší pobyt pri kmeňoch vám dáva možnosť stať sa súčasťou ich života. Fascinuje vás pomalé ranné prebúdzanie, keď si dievčatá začínajú dôkladne natierať polonahé telo červenou farbou a čistiť nespočetné množstvo šperkov. Poteší vás, keď vás vezmú na obyčajné trhanie a pečenie kukurice, spoznávate aj ich plač pri úmrtí najbližšieho člena rodiny a uvedomíte si ich úctu k všetkým zosnulým, o ktorých sú presvedčení, že sa na nich stále pozerajú z toho druhého sveta. Nikde na internete som nevidel tance Himbov, ale to, čo som zažil, mi vyrazilo dych.

Je to tanec plný energie a vášne, tanec plný potu zmiešaného s prachom, ktorý rozvírili chodidlá tanečníkov. Videl som zabíjanie dobytka, pri ktorom muž nesmie použiť nič okrem vlastného tela, i život maličkých pastierikov, ktorí vládnu nad zverenými stádami kôz. Spoznal som krajinu, kde doba kamenná si dala stretnutie s modernou dobou, tak ako piesok z namíbijskej púšte sa stretá s obrovskými vodopádmi Epupa na angolských hraniciach.Viem, že tradície starých kultúr ten enormný tlak našej rýchlej doby nevydržia, že rodinnú konverzáciu pri ohni nahradí komunikácia cez mobil. Ale bolo príjemné sa toho znova dotknúť, aby človek nezabudol odkiaľ prišiel.

Ostal vo mne pocit pokoja, akýsi súlad s prírodou a to, že som sa mohol dotknúť toho obrovského množstva času, ktoré Afrika svojim deťom nadelila. Človek sa potom musí zamyslieť: Všetky tie výdobytky civilizácie by nám mali šetriť náš čas, aby sme ho mohli venovať svojim najbližším, rodine a kamarátom... Keď to tak nie je, niekde musí byť chyba...

Písané v lietadle Windhoek - Franfurkt 5.5. 2012 Pavol Barabáš

11.jpg 29.jpg 27.jpg

O pár dní som dostal od Ivana Bulíka mail aj s krásnymi fotkami. Asi to písal tiež v lietadle. Tak ho uvádzam v plnom znení..

Expedícia k horským kmeňom Himba sa rodila tri roky. Himbovia patria k najkrajším kmeňom Afriky. Ich zemou je Namíbijská oblasť zvaná Kaokoland. Táto oblasť je veľmi navštevovaná turistami z celého sveta. Stačí prísťdo správneho mesta Opuwo, kde bežne stretnete v modernom supermarkete polonahé himbské ženy natrené červenou farbou, odeté v tradičnom odeve -- kožená, umastená sukňa, množstvo ozdôb na krku, rukách, nohách. Stret týchto dvoch rozdielnych svetov je šokujúci. Fotografie Himbov má v albume každý návštevník Namíbie.

Vždy sú krásne, zaujímavé, zobrazujúce unikátne himbské ženy. Cieľom našej expedície boli veľmi ťažko prístupné miesta, hlboko v horách na namíbijsko-angolskej hranici, kde ešte nevstúpila noha bieleho človeka. Ťažkými horskými cestami sme sa po 170 km dostali z Opuwa hlboko do hôr, kde sa cesta skončila.Zbalili sme si zásoby vody, jedla a hlavne darov pre kmene - múku, tabak, cukor a soľ. To je jediné má pre prostých horských ľudí cenu. Pod váhou ruksakov sme sa vydali na pochod do strmých, skalnatých hôr. Šliapali sme len skoro ráno, alebo neskoro poobede, kedy teplota klesala pod 45C. To, čo sme za svoju námahu, pot, spálenú kožu, doráňané telá zažili, nám bolo najväčšou odmenou, akú sme si len vedeli predstaviť.

himba-2.jpg himba-30.jpg 31.jpg

Dostali sme sa do zabudnutých, čistých osád, kde turisti ešte nezavítali. Rozdiel nebol v oblečení. Bol v spôsobe života a v správaní Himbov. Pootvorili sme tajomné dvere, ktorí nás vpustili do sveta, o ktorom sme mohli dovtedy len snívať.Dostali sme sa do sveta, ktorý našej civilizácii predchádzal pred tisíckami rokov.

Všetci traja si domov prinášame obrovské hodnoty ľudí, pre ktorých má každá kvapka vody hodnotu zlata, pre ktorých predstavuje každý klas kukurice narastených v rozpálenej skale poklad a každý detský život, ktorý nepodľahol zákerným chorobám, či pohryznutiu všade prítomnými škorpiónmi a hadmi, to najväčšie šťastie, aké mohlo himbskú rodinu postretnúť. Ipingafána... Prinášame si domov pokoru, zamyslenie sa nad dnešným životom plným stresu, zloby, arogancie, nevšímavosti a falošnej predstavy o šťastí. Skúste sa na chvíľu v pokoji zahľadieť do očí týchto ľudí, na spôsob ich života. Tie dvere sme pootvorili aj pre vás...

- Ivan Bulík, Palo Barabáš, Matúš Sirota

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku