1998 Magický film o ceste Arktídou

Magická čistota a pokoj. Magnety, ktoré ťahajú Petra Valušiaka na póly. Ten severný, ktorý Eskimáci volajú Veľký klinec, dosiahol spolu s tromi ruskými polárnikmi v roku 1998.


Išlo o prelomový výkon v športových dejinách Arktídy. Za 118 dní - od 23. februára do 20. júna - prekonali peši a na lyžiach cestu po ľade zo súostrovia Severná zem cez severný pól až na Ward Hunt Island pri brehoch Kanady. Bez cudzej pomoci. Len vlastnými silami. Príbeh ich nebezpečnej a dobrodružnej výpravy približuje dokument 118 dní v zajatí ľadu. Materiál, ktorý nakrútil ruský polárnik Ivan Kužilevský, premenil na napínavý film režisér Pavol Barabáš.

„Ťažko povedať, čo bolo najťažšie. Na začiatku to bola obrovská zima a ťažký náklad. A ku koncu sa proti nám trošku postavila príroda. Museli sme prekonať strašne veľa otvorenej vody a mali sme veľmi nepríjemný vietor, ktorý nás ťahal stále späť. Všetko sa však dalo zvládnuť. Nebezpečenstvo patrí k životu, ale vždy sa dá všetkým možným rizikám viac-menej vyhnúť. Výprava, to bol kus dobrodružstva, kus objavovania aj športová motivácia. Ja osobne som si chcel vyskúšať, čoho som schopný. A priblížiť sa k výkonom prvých objaviteľov, napríklad Pearymu," spomína Peter Valušiak.

Ľadovou pláňou kráčajú štyria muži. Zapriahnutí do saní, na ktorých ťahajú všetko, čo potrebujú. Aby prežili cestu do neznáma. Bojujú so skrytými nástrahami terénu, bariérami, vetrom, mrazom, vlhkosťou. Pohybujú sa v teréne, ktorý patrí ľadovým medveďom. „Počítali sme s tým, že ich stretneme. Niektoré sa však prišli pozrieť až priveľmi blízko. Jeden medveď nám dokonca vliezol do stanu, čo bolo trošku nebezpečnejšie. V takom momente už nie je veľmi čo riešiť. Snažili sme sa ho odplašiť, čo sa nám spočiatku nedarilo. Nakoniec ho kamarát vyhnal malým bleskom na fotoaparáte," hovorí slovenský polárnik. Po sedemdesiatich piatich dňoch putovania stál Peter Valušiak s Vladimírom Čukovom, Ivanom Kužilevským a Valerijom Kochanovom na severnom póle. „Bol to úžasný pocit. Dovtedy som podobné expedície len s nemým úžasom pozoroval, keď sa občas objavili nejaké zábery. A zrazu sa mi to podarilo! Že je to naozaj, človek uverí až vo chvíli, keď sa tam dostane. Existuje totiž množstvo faktorov, ktoré môžu zhatiť cestu. Naozaj to nebola ľahká cesta, o to viac si ten výkon vážim," vyťahuje vzácny zážitok z pamäti rodák spod Vysokých Tatier.

Devätnásť hodín nakrúteného materiálu priniesol Valušiak do Bratislavy. A zveril ho Pavlovi Barabášovi. „Dlhý čas sme strávili v strižni. Ťažko bolo vyberať z toho strašného kvanta materiálu. Bolo tam totiž veľmi veľa dobrých záberov, čo sa ťažko vyhadzuje," spomína štyridsaťročný cestovateľ. „Finálnu verziu som videl, samozrejme, až na festivale v Poprade. Najlepším zážitkom bolo, keď som videl, ako ľudia v hľadisku tlačili s nami sane. Potešilo ma to, lebo prežívali tú cestu s nami. Bolo jasné, že dokument 118 dní v zajatí ľadu sa podaril." Valušiakove slová potvrdilo medzičasom päť Grand Prix z festivalov v Poprade, Vancouveri, Trente, Tepliciach nad Metují, Trojanu a trinásť ďalších cien. Polárnik je aj autorom sloganu k filmu: „Arktídu nie je možné pokoriť, je však možné zžiť sa s ňou, a tak mať šancu uspieť."

Jena Opoldusová, Pravda

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku