Opäť sa vraciame do Etiópie s cieľom znova sa pokúsiť o splav neznámej rieky. Pred rokom sme boli len štyria a nedorazil nám včas cargom náš raft. Našťastie! V tej zostave, kedy sa do kaňonu valilo obrovské množstvo vody, neviem akoby sme rieku zvládli. Po roku sa o rieku pokúšame znova. Maťo Fabiánek, Miro Dušek, Tomino Lukačovič (profesionálni vodáci), Ivan Bulík a ja – skrátka rôznymi expedíciami ostrieľaná partia, ktorá sa stretáva v srdci africkej divočiny, aby sa pokúsila o plavbu do neznáma... Viac o expedícii Ivan Bulík:
Mali sme len nejasnú predstavu o rieke, jednoduché, neisté mapy zo satelitu. Len čo sme na rieku vkročili, pochopili sme, že sa vydávame do absolútne neporušenej divočiny, bez jedinej stopy človeka. Krajina doslova prekypovala životom – po stromoch skákali guarézy, po brehoch sa promenádovali tlupy paviánov, vzduchom plachtili ibisy, volavky, orliaky, nepreberné množstvo pestrofarebných vtákov, z rieky vykukovali hrboľaté tlamy krokodílov, s veľkými očnými buľvami. Kráľom na rieke Godžeb bol hroch, krásne zato nevypočítateľné, agresívne zviera, ktoré ma na svedomí najviac ľudských životov v Afrike. Boli na rieke doslova všade. Úplne ovládali tok rieky. Ak sme hrochov videli včas, vyhli sme sa im veľkým oblúkom. Najhoršie boli nečakané stretnutia, keď čakali ukryté pod hladinou a náhle nás prekvapili, keď sa vynorili pri našej lodi.
Jedna skupina hrochov na nás dokonca aj zaútočila a bez akéhokoľvek strachu nás prenasledovali. Agresívne vyskakovali nad hladinu, zúrivo fŕkali, smerovali ku nám. Niekedy sa hrochy nečakane vynárali meter, dva od nás, vymrštili svoje telo a prudko vyfúkli prúd vody. Vtedy sme naozaj s veľkým strachom a rešpektom pred týmto kráľom riek pádlovali čo najrýchlejšie preč. Bezpeční sme pred nimi neboli ani na brehu. Vychádzali totiž v noci na pastviny, kde sme práve stanovali. Ich typické „vŕŕŕ" sa ozývalo nočným údolím.
Na rieke nás čakalo množstvo pekných perejí a dva ťažké úseky, ktoré sa splaviť nedali. Vo valiacej sa pene neostávalo miesto pre ovládanie raftu. Všetky veci aj s raftom sme prenášali cez obludné balvany. Po 150 km plavby sa Godžeb vlieval do rieky Omo, ktorú sme splavili pred pár rokmi. Na lodi sme boli výborná partia. Všetci si domov prinášame silné zážitky z nespútanej riavy a cennej, nedotknutej prírody.
Po 210 km sa naša plavba skončila. Chalani odišli na jazero Awasa a ja s Paľom sme sa vydali opäť k divokému kmeňu Surmov (Suri). Bola to moja tretia expedícia na ich neprebádané územie, kde som chcel prejsť poslednú veľkú časť ich hornatého územia. Pred pár mesiacmi zomrel etiópsky premiér a Surmovia pochopili túto náhlu udalosť ako koniec etiópskej nadvlády. Zastrelili niekoľko úradníkov, obsadili mnohé úseky ciest do ich teritória, kde prepadávali autá Etiópčanov. Na druhej strane ich územia vykopali vojnovú sekeru s kmeňom Dizi, kde začala regulárna vojna a obnovili aj „zlé" vzťahy s kmeňom Nijangaton (Bume).
V deň nášho príchodu zastrelili na ceste ďalších ľudí. Situácia bola veľmi napätá. Všade vládol strach a neistota. Do oblasti Gambela sme vošli v konvoji áut sprevádzanom ozbrojenými vojakmi. Surmovia sú v Etiópii posledným nespútaným kmeňom. Iné Etiópske kmene už vláda pokorila a ich územia prenájíma cudzím spoločnostiam na pestovanie plodín. Surmov sa bojí každý, kto s nimi prišiel do styku. Aj keď má vláda v oblasti už 2 roky rozmiestnené veľké jednotky vojakov, nezlomili ich ani o vlas. Nezmenila ich ani 19 ročná snaha kresťanov o ich „pocivilizovanie". Misia z Tulgitu po skoro dvadsaťročnom snažení nadobro odchádza. Surmovia sú stále pánmi svojej zeme. S Paľom sme sa dostali cez ťažko prístupné hory na územia, kde neboli nikdy nielen cudzinci, ale ani domáci Etiópčania.
Prešli sme veľkým územím, s množstvom osád, navštívili niekoľko izolovaných miest, kde muži strážia svoj najväčší poklad – dobytok. Napriek tomu, že vláda pred dvoma rokmi zakázala Surmom množstvo ich rituálov, tradícii a zvykov, podarilo sa nám opäť zažiť divokú dongu, keď sa na zelenej ploche zhromaždili stovky nahých, čiernych tiel a s dlhými palicami „dula" . Stretli sa v odvekom zápase, kde každý muž chce ukázať, že sa nebojí bolesti. Bola to obrovská emócia. Krik, bolesť, údery, krv, spev mužov, streľba zo samopalov.
Podarilo sa nám zažiť ozdobné narezávanie kože mladých žien, pitie krvi dobytka, spev, tanec, maľovanie tiel.... Bola to pravdepodobne moja posledná expedícia na územie divokého kmeňa Suri. Zdokumentovali sme a pochopili život tohto nevypočítateľného a neprístupného kmeňa, pred ktorým sa všetci trasú po stáročia. Paľo položil na ceste po území Surmov otázku: -Prečo sme tu?- Každý z nás si ju zodpovedal vo svojom ja. Pre mňa to je absolútna jedinečnosť a výnimočnosť tohto divokého, afrického kmeňa. Cením si ich hrdosť a nebojácnosť, s ktorou bránia svoje kravy, zem a tradície. Neviem, či je niekde na našej planéte ešte kmeň, ktorý dodržiava svoje rituály z pradávnych dôb tak, ako je tomu u Surmov.
Ivan Bulík, Pavol Barabáš, Miro Dušek, Tomáš Lukačovič a Matej Fabiánek
Vytlačiť stránku
Komentáre (0)