Ďalší Barabášov film bude opäť o živote v Tatrách

Z vrchov a dolín TD 12/2015 9

Pavol Barabáš bol jednou z osobností, ktoré reprezentovali Vysoké Tatry na Dni Vysokých Tatier v Prahe. Podujatie sa uskutočnilo v posledný májový utorok. Hoci nie je Tatranec miestom narodenia či trvalým bydliskom zaznamenaným v občianskom preukaze, určite patrí k tým, ktorí majú nielen k tomuto prírodnému skvostu blízko, ale mu aj robia dobrú reklamu.

V jeho bohatej filmárskej tvorbe Vysoké Tatry majú dôležité miesto. Len vlani diváci mohli vzhliadnuť jeho posledný film Žiť pre vášeň, s ktorým v tomto roku už získal ocenenia na troch filmových festivaloch v Slovinsku, Holandsku i Bratislave. Pred pár týždňami predstavil dokument Suri, venovaný africkému kmeňu, ktorý sa snaží udržať svoje tradície a pôvodný spôsob života. Barabáš však ide ďalej a dnes už intenzívne pracuje na ďalšom filme, o ktorom čo-to prezradil v rozhovore.

Čo by malo byť nosnou témou vášho nového filmu?

Pochodil som pomerne dosť krásnych pohorí, ale také to staré nosičské remeslo, ktoré sa v klasickej podobe zachovalo práve u nás vo Vysokých Tatrách, som užnikde nenašiel. Ak si aj vezmeme nosičov v Karakorame v Himalájach, tí majú limit a nemôžu na expedíciách nosiť viac ako dvadsať kilogramov. Aj v Alpách sa niekedy zásobovalo prostredníctvom horských nosičov, ale už to tam dávno skončilo. U nás si však toto povolanie stále uchovalo svoju filozofiu. Je to niečo veľmi krehké, čo by aj odtiaľto mohlo vymiznúť a myslím si, že to tu patrí podobne ako kamzíky či svište.

Takže leitmotívom filmu by mali byť nosiči?

Malo by to byť o nosičoch, ale cez ten nosičský pohľad chcem ukázať aj krásy Vysokých Tatier, dolín, prírodu, zvieratá, rastliny. S nosičom sa dostávame na chaty, aby sme spoznali nielen ich históriu, ale aj chatárov. Každý návštevník prichádza do Tatier s tým, že si naplánuje túru na niektorú z chát. Možno sa mu to nepodarí a nenavštívi všetky, ale uvedomí si, že Tatry sú jedinečné a patria k nim aj nosiči. Verím, že by to mohlo upútať a pritiahnuť aj ďalších návštevníkov. Generácia starých nosičov, ktorí sú momentálne už v dôchodcovskom veku, či už je to Viktor Beránek, Peťo Petras, Laco Kulanga alebo Lacko Chudík, ktorý má 76 rokov a stále pravidelne nosí, sú pre mňa vzácni ľudia, pretože práve toto povolanie im dalo filozofiu, ktorá by nás mohla svojim poznaním obohatiť.

Toto archaické povolanie vysokohorského nosiča je však veľmi blízke aj vám...

Na Zbojnícku chatu som začal nosiť v roku 1977. Žil som týmto povolaním deväť sezón a nosiči, s ktorými som sa stretával, formovali môj pohľad na život. Stále sa držím hesla, že čo si človek vyloží na chrbát, by mal vyniesť a dôjsť s tým až do cieľa. Touto filozofiou sa riadim dodnes. Mám veľa kamarátov medzi tatranskými nosičmi a viem, aké je to veľmi citlivé. Nosič začína byť pre chatára drahší ako helikoptéra, takže sa to môže veľmi ľahko zlomiť, čo by bola veľká škoda. Nosiča považujem za akýsi lakmusový papierik doliny, ktorú veľmi dobre pozná, v zimných podmienkach urobí ideálnu stopu, vie informovať turistov. Jednoducho, je to človek, ktorý dáva doline život.

Prvé vaše filmy z Vysokých Tatier boli skôr zamerané na krásy prírody a scenérie, tie posledné zasa stále viac boli ladené príbehovo. Dá sa povedať, že to viac začína byť o tom, aby ste priniesli a predstavili konkrétneho človeka a dali tak filmu aj dej?

Ku každému filmu sa snažím pristupovať originálne, nejak inak. Niekedy je to len výpoveď autora, čo pociťuje, Príbehy tatranských štítov bol seriál pre Slovenskú televíziu, Vysoké Tatry divočina zamrznutá v čase bol dokument pre rakúsku televíziu, kde sme chceli predstaviť krásy divých zvierat a národných parkov. Ticho nad oblakmi je zasa meditatívny film o tom , čo človek zažíva na vrchole štítu, a ako je možné sa otvoriť energii, ktorú nám tatranské štíty dávajú. Žiť pre vášeň je zasa o nejakej filozofii a Sloboda pod nákladom bude zasa o remesle, ktoré je jedinečné na svete. Ku každému filmu sa snažím pristúpiť inak, individuálne a uchopiť ho inak a taktiež u diváka vyvolať inú emóciu.

Skúsme dať na pomyselnú váhu vaše filmy zo zahraničných expedícii a tie z našich hôr.

Moje filmy oslovujú divákov preto, lebo celá moja tvorba je o vzťahu človeka k zemi a o tom ako by sme sa k nej mali správať. Napríklad pred mesiacom mal premiéru film Suri. Dokument hovorí o jednom kmeni v Etiópii, ktorý, bohužiaľ, pre blahobyt našej civilizácie prichádza o svoje územie a teritórium, a to preto, že náš svet potrebuje k životu ropu. Treba si uvedomiť, že všetko z čoho žijeme, ten blahobyt, ktorý máme, od niekadiaľ pochádza a neraz je to z tretieho sveta.

Skúsme na záver povedať, čo pre vás znamenajú Tatry?

Tatry sú neuveriteľná krása na malom území. Už som spomínal, že som pochodil mnohé pohoria sveta, ale v Tatrách je niečo skoncentrované, čo mi je blízke a formovalo ma to a vždy sa v nich veľmi dobre cítim. Zakaždým sa snažím otvoriť energiám, ktoré ma rýchlo nabíjajú a dávajú mi možnosť ďalej tvoriť. Ja sa vždy rád prejdem po svete, ale potrebujem sa vrátiť domov, do Tatier.

(ija)

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku14. 7. 2015, 15:39